Prichádzame tam v šestici, pred zatvorenou bránou renesančného paláca čaká teda približne 15 ľudí. Viacerí sa pozerajú na hodinky a prešľapujú. Dôvod? Posledný nedeľný vstup má začínať 16.30, na hodinkách je niečo medzi 16.25 a 16.30 a dvere sú zamknuté. Viacerí sa už otáčali, ale jeden kamarát z našej partie to nechcel nechať tak a začal búchať na dvere a zvoniť na zvonček. Naveľa naveľa sa dvere otvorili, vyšla mladá žena a spýtala sa, čo chceme. Nuž sme jej objasnili že je tu dosť ľudí čakajúcich na posledný vstup. Nato sa ona pozrela na hodinky a povedala, že už je neskoro. Keď sme ju zborovo opravili, že ešte rozhodne nie je pol piatej (na pomoc nám prišli aj hodiny na kostole, ktoré vtedy práve pol odbili), povedala nám, že ona má, bohužiaľ, na svojich hodinkách už 16.35.
Vďaka neodbytnosti kamaráta sa napokon všetci dočkali, keďže nám spomínaná pani láskavo udelila pätnásť minút na prehliadku expozície. No aj tak, nie je to strašné?
Darmo budeme rozprávať o Slovensku ako pokladnici prírodných a kultúrno-historických krás. S takýmto prístupom k turistom pre nich zostaneme iba nezaujímavým miništátom kdesi v strede Európy..
Dodatok (25.8.2010): dnes mi prišla mailom reakcia od marketingovej pracovníčky múzea, v ktorej sa za vzniknutú situáciu ospravedlňuje a ďakuje za upozornenie. Reakcia vzácna a preto si ju vážim. A tiež verím, že sa podobné situácie eliminujú.
