Nedávno takto zrejme precitol spišský diecézny biskup (lepšie povedané, zobudili ho). Ako inak si vysvetliť jeho konanie, keď napriek právoplatnému rozsudku súdu ponechal v pastorácii kňaza odsúdeného za zločin sexuálneho násilia a prečin mravného ohrozovania mládeže? Kňaza, ktorému súd nariadil ochrannú sexuologickú liečbu. Inak, zákaz vykonávania mimopracovných aktivít spojených s individuálnou prácou s osobami mladšími ako 18 rokov pre kňaza, pre ktorého je takáto práca súčasťou hlavnej pracovnej činnosti, je tiež minimálne zvláštny.
Ako rodiča ma šokuje a znepokojuje, ak biskup neváha kňaza s takýmto profilom poslať do farnosti a umožniť mu tak kontakt s deťmi a mládežou. Kde je jeho starostlivosť o dobro zverených veriacich? Namiesto najslabších - detí a mladých ľudí - chránil kňaza. Ako by sa vysporiadal so svojim svedomím, keby kňaz naďalej pokračoval v činoch, za ktoré bol odsúdený?
Som tiež prekvapený z toho, že v aktuálnej atmosfére okolo (koniec koncov, mojej!) cirkvi, okolo škandálov v USA, Čile, Poľsku a kdekade inde si biskup Sečka dovolil postupovať s takou neprezieravosťou a ignoranciou.
V celom tom nešťastnom prípade ma však tešia dve veci. Po prvé, emancipácia kňazov, ktorí sa podľa všetkého významne pričinili o to, že biskup naveľa naveľa vo veci odsúdeného kňaza konal. Po druhé, práca médií, vrátane Postoja, ktorý je často hlasom katolíckej cirkvi. V tomto prípade sa novinári jednoznačne riadili prosbou pápeža Františka, aby pomáhali odhaľovať prípady zneužívania a nesprávnych praktík v cirkvi.
Odhalenia novinárov totiž nie sú útokom na cirkev. Ako skonštatoval poľský katolícky publicista Szymon Hołownia, útokom na cirkev je, keď sa jej predstavitelia násilne správajú k tým, ku ktorým sú poslaní.
