Často sa v tomto našom stredoeurópskom kresťanskom prostredí (najmä po nešťastnom požiari Notre Dame v Paríži) hovorí o cirkvi vo Francúzsku s istou nadradenosťou. Nedávno som však čítal rozhovor s jedným poľským kňazom, ktorý tvrdí, že praktizujúcich kresťanov vo Francúzsku síce nie je až tak veľa, ale keď už veria, tak aktívne participujú na živote svojej farnosti či komunity. Výsledkom sú mnohé živé spoločenstvá pri kláštoroch, ale aj komunity typu Taizé, Chemin Neuf, Emmanuel či práve Archa.
Archu založil Jean Vanier po tom, ako ho zasiahla skúsenosť s ťažkými životnými podmienkami mentálne postihnutých ľudí, oddelených od spoločnosti. Preto si k sebe tento bývalý námorník a akademik dvoch vzal a začal s nimi žiť. Ako po rokoch spomínal, slabosť mysle je u ľudí s mentálnym postihnutím zastúpená silou srdca. Tá sa prejavuje dôverou, vzťahom, ktorý dokážu vytvoriť. Zmyslom toho vzťahu nie je z ich strany túžba niečo z neho mať, ale "iba" láska. Vanier hlásal, že keď vstúpime do hlbokého a zároveň rovnocenného vzťahu so slabšími, títo nás dokážu priviesť k Bohu, ktorý je sám tiež vzťahom.
Jean Vanier dal svojim životom príklad, ktorý sa mnohí podujali nasledovať. Sám žil v komunite Archy celý život. Ďalšie komunity vznikali na celom svete, v súčasnosti je ich v 37 krajinách sveta spolu 152. Neskôr, v roku 1971, Vanier založil ekumenické hnutie Viera a svetlo, podpornú organizáciu pre ľudí s mentálnym postihnutím. Tá je aktívna v 75 krajinách, združuje vyše 1400 spoločenstiev.
Jean Vanier zomrel dnes vo veku 90 rokov v Trosly-Breuil, v prvej komunite Archy, odkiaľ sa rozšírila do celého sveta. Na otázku, čo je šťastie, pred tromi rokmi odpovedal: "Šťastie je schopnosť milovať a byť milovaný. Nestačí však ľudí milovať, treba tiež porozumieť ich potrebám. Preto je nevyhnutné rozprávať sa s nimi, byť s nimi a počúvať ich. V tom spočíva múdra láska."
