Začína pontifikát pamätným „Dobrý večer“. Napriek protokolárnym problémom sa nesťahuje do apoštolského paláca. Stretáva sa s bezdomovcami, chudobnými, neustále apeluje na celý svet, aby mal na problémy najbiednejších otvorené nielen srdcia, ale ak je to možné, aby sme si navzájom pomáhali. Cirkev ako poľná nemocnica. Ochranu života berie celostne, pro life predsa nemôžeme ohraničovať témou potratov a eutanázie. Pro life je aj služba najbiednejším, pro life je zasadzovanie sa za ukončenie vojen a násilia, pro life je ochrana životného prostredia a boj proti klimatickým zmenám.
Preto je pri súčasnom konflikte v Nikarague mediátorom medzi bojujúcimi stranami a autoritou práve cirkev. Preto pápež, spolu s anglikánskym arcibiskupom z Canterbury, pozve zástupcov bojujúcich strán v Južnom Sudáne, snáď najbiednejšej krajine sveta, na duchovnú obnovu do Vatikánu. Oni pozvanie prijímajú, pretože je pre nich autoritou, a počúvajú výzvu k okamžitému ukončeniu bojov a utrpenia mnohých. Pápež, sluha sluhov Božích, starec v bielom, si pred nimi kľaká a bozkáva im nohy. Len nech boje ustanú.
Pred niekoľkými storočiami musel rímsko-nemecký cisár Henrich IV. kľačať tri dni a tri noci pred hradom v Canosse, kde prebýval pápež Gregor VII., aby ho ten zbavil exkomunikácie. Tým sa potvrdila zvrchovaná moc pápeža v stredoveku, nielen duchovná, ale aj svetská. Dnešná moc pápeža je diametrálne iná. Dnes pred nami stojí pokorný pápež, ktorý obeduje s bezdomovcami, umýva nohy väzňom a migrantom (vrátane väzenkýň a migrantiek), ktorý pohnutý počúva obete sexuálneho zneužívania duchovnými a bozkáva im ruky. Pápež, ktorý sa verejne ospravedlňuje za chybný úsudok a svoju chybu okamžite napravuje.
Ukazuje nám, že tu ako ľudia máme byť pre všetkých a pri všetkých, bez ohľadu na status, pohlavie, minulosť či dokonca vyznanie. Byť autenticky ľudský, to je podľa mňa tá výzva, v tom je tá moc.
