Museli vedieť o tom, že už s nástupom komunistovk moci to nebolo také slávne, aby sa podľa toho pomenúvali ulicea námestia. Onen „Víťazný február“ bol víťazstvom zla a neprávostinad spravodlivosťou. A koľké roky sa ľudia tomuto mýty klaňali? Hneďpotom, v päťdesiatych rokoch, sa tu konali také zverstvá, za aké by sanemuseli hanbiť ani esesáci. Politické procesy ako vyšité, namierené kedykoľvekproti komukoľvek. Kto si však už dnes pamätá, kto bola Milada Horákováa ako skončila...Kto si pamätá Husákove neslávne politické začiatky? Ktospočíta kňazov a ich veriacich, ktorí boli perzekvovaní za presvedčenie?Potom prišla štipka uvoľnenia. Vyšlo zopár kníh, zopár kňazov dostalopastoračný súhlas, oveľa viac ich zobralo nohy na plecia a odišliz tejto šedej krajiny. Vznikla idea „socializmu s ľudskou tvárou“ ,ale kto vie, či to nebol len do pozlátky populizmu odetý komunizmus? Či nešlolen o naklonenie si tohto ľudu, ktorý každý ústupok režimu považoval temerza zázrak? Ale veď vytriezvenie prišlo veľmi skoro. Naši priateliaz Varšavského bloku sa nám chvalabohu poponáhľali na pomoc. Ešteže prišli,lebo by sme sa náhodou začali mať lepšie ako oni a, nedajbože, možno by sme sazačali viac pozerať na západ...uf, ale nám odľahlo, keď prišli!A Slovensko neprestalo byť šedé, len zmenilo odtieň. Začali normalizačnéčasy, previerkové komisie pokračovali v ušľachtilej práci a ichčlenovia sa aj dodnes potulujú medzi nami, niektorí hodne vysoko. Komunizmuszostal náboženstvom priemerných, ideálom rovnostárov. Hlavy, ktoré prílišvytŕčali, boli odseknuté...Ale veď sú aj dôležitejšie veci ako nejaká hlúpanehmotná sloboda, viera, svedomie! Kto sa kedy najedol zo svedomia? Ale mliekobolo lacné. Aj chlieb. A dokonca aj benzín. A z fabriky sa dalonačierno poodnášať toľko užitočných vecí! Načo by sa kto snažil zlepšiť sav práci, čo ho motivovalo, keď sa aj tak išlo prísne podľa tabuliek?A robotu musí mať každý, hoci by aj jeden tanier umývali traja ľudia...Aže sa niekto nedostal na vysokú školu, lebo jeho rodičia chodili do kostola?Mali sa prispôsobiť, dobre im tak!
Je mi z toho nanič...
A teraz, keď sme tých hlupákov v tesilákocha hnedých kravatách nežne odsunuli od moci, začíname za nimi banovať. Akolen bolo dobre za toho socíka...Ďalšia vec, z ktorej mi je nanič...Kde jenaša pamäť? Kde sú spomienky na stovky ľudí, ktorým komunizmus a jehoodnože zničili život? A tí ľudia, ktorí tieto svinstvá napáchali sa stálepotulujú medzi nami. Mnohí sú na špičke verejného života, ale my sme zašli takďaleko, že nám to nevadí. Zašli sme dokonca tak ďaleko, že sme si ich predštyrmi rokmi zvolili do parlamentu...A oni sa nám stade smiali do očía tešili sa z našej straty pamäte. Našťastie, dnes v parlamentenesedia, ale veď majú vo vláde svojich nástupcov. Ich myšlienky nevyhynuli, lensa opäť zabalili do lákavého obalu populizmu...
Opäť sa potvrdilo, že dejiny sa opakujú.Bohužiaľ pre nás,sme si sami na vine...
