Cirkvi vs. vláda
Minulotýždňové verejné vyhlásenie premiéra Matoviča o zrušení všetkých športových, kultúrnych, náboženských a iných udalostí mnohých zastihlo nepripravených. Nečudo, platí, že nezvládnutá komunikácia je naďalej jedným z najzásadnejších strašiakov počas pandémie na Slovensku. Tentokrát prišla zo strany cirkví iná odpoveď ako na jar.
Vtedy sa premiér Pellegrini tvárou v tvár lockdownu správal k cirkvám partnersky. Pred usmernením o zrušení verejných bohoslužieb s ich predstaviteľmi diskutoval a vyjednával – tak to napokon aj dopadlo. Postoj cirkví k protipandemickým opatreniam bol ukážkový: verejné bohoslužby sa nekonali, dokonca aj najväčšie sviatky roka prežili kresťania vo svojich domovoch a využívali rozmanité online ponuky. Veľká väčšina kňazov aj veriacich sa správala zodpovedne, nosila rúška, dezinfikovala si ruky pred vstupom do kostola (kňazi pred podávaním sv. prijímania) a bola vláde užitočným partnerom. Po zavedení semaforu sa v bratislavských (a iných červených) kostoloch prestalo spievať a problém väčšinou nebol ani s podávaním eucharistie na ruku.
Náhle vyhlásenie premiéra z minulého týždňa zmietlo figúrky zo šachovnice a snažilo sa nanútiť hru podľa iných pravidiel. Partnerský prístup sa zmenil na mocenský, ktorý je možno formálne v poriadku, no aký je z neho osoh? A tak prišli signály nielen z prostredia cirkví (niektoré náznakom, niektoré výrazné), že takto to nie je v poriadku – a to zvlášť po tom, čo cirkvi a iné inštitúcie na jar pristúpili na nevídané obmedzenia vo svojej činnosti. Premiér si to musel uvedomiť a vrátil sa k rokovaciemu stolu. Jedným z výsledkov bolo povolenie účasti 50 ľudí na jedných bohoslužbách.
K tomuto ešte dva body:
1. 50 ľudí na bohoslužby vyzerá lepšie ako nič, na druhej strane, sú s tým spojené mnohé praktické problémy. Ak prichádza napr. v Detve jeden autobus z lazov za nedeľné dopoludnie a vystúpi z neho 50 veriacich smerujúcich na sv. omšu a v kostole na nich už čaká kňaz s kostolníčkou a dvomi miništrantmi, odmietne tým štyrom nešťastníkom navyše vstup do kostola? Kto počíta ľudí pred kostolom? Platí právo rýchlejšieho alebo sú nejaké iné kritériá? Kvôli podobným neistotám podľa mňa mnohí zostanú doma.
2. Samozrejme, v celom tom spore nejde iba o cirkvi a náboženské udalosti. Partnerský prístup je adekvátny aj v prípade kultúrnych, športových a rôznych iných organizácií.
Pápež o bratstve všetkých ľudí
Pápež František minulý týždeň v sobotu podpísal a v nedeľu zverejnil svoju sociálnu encykliku Fratelli Tutti – Všetci bratia. Je to už druhá jeho encyklika po Laudato Si spred piatich rokov, ktorej inšpiráciou boli slová jeho patróna, sv. Františka z Assissi. Nie náhodou bolo miestom podpísania dokumentu práve Assissi.
Pápež v úvode encykliky kreslí obraz sveta po vojne, dúfajúceho v integráciu, a zároveň popisuje, ako sa tieto predpoklady spred rokov vyvinuli a ako svet v jeho očiach vyzerá dnes. Tak ako v Laudato Si hovorí o Zemi, našej sestre, ktorú máme integrálne zveľaďovať a chrániť, dnes vo Fratelli Tutti hovorí o nás navzájom, pomenúva sociálne problémy, ohrozené skupiny ľudí a dvíha hlas proti vykorisťovaniu bratov a sestier s cieľom vlastného zisku. V nasledujúcom texte ponúkam zopár subjektívne vybraných citátov z encykliky.
O postavení žien: „Organizácia spoločenstiev na celom svete má stále ďaleko k tomu, aby jasne ukázala, že ženy majú presne takú istú dôstojnosť a práva ako muži. Slová hovoria jedno, ale rozhodnutia a realita kričia inak. Faktom je, že dvojnásobne nešťastné sú ženy vystavené situácii vylúčenia, zlého zaobchádzania a násilia, pretože majú menšie možnosti na obranu svojich práv“.
O násilí: „Vojny, atentáty, prenasledovanie z etnických alebo náboženských dôvodov a tiež mnohé priestupky proti ľudskej dôstojnosti sú vyhodnocované rôzne podľa toho, či sú alebo nie sú v súlade s určitými záujmami, najmä ekonomickými. Čo je pravdou vtedy, keď je to výhodné pre mocných, ňou prestáva byť, keď sa im to neopláca. Tieto druhy násilia sa množia v mnohých regiónoch sveta tak veľmi, že majú vlastnosti čohosi, čo môžeme definovať ako rozkúskovaná tretia svetová vojna“.
O migrácii: „Migrácie budú tvoriť základ budúceho sveta viac než doteraz. Dnes sa ich však týka strata pocitu bratskej zodpovednosti, ktorý je základom každej občianskej spoločnosti. Napríklad Európa je týmto vážne ohrozená. Pomocou svojho veľkého kultúrneho a náboženského dedičstva však disponuje nástrojmi, ktoré jej umožňujú brániť centrálnu úlohu ľudskej osoby a nachádzať rovnováhu medzi dvomi morálnymi záväzkami: ochranou práv vlastných občanov a poskytnutím pomoci a pohostinstva imigrantom“.
O vojne: „Vojna neguje všetky práva a znamená dramatickú agresiu voči životnému prostrediu. Ak chceme skutočný, integrálny ľudský rozvoj pre všetkých, musíme sa snažiť, aby nedochádzalo k vojnám medzi štátmi a národmi“.
O treste smrti: „Dnes jednoznačne hovoríme, že trest smrti je neprípustný a cirkev sa s rozhodnosťou angažuje za jeho zrušenie na celom svete“.
Výzva pre veriacich: „Ako veriaci cítime, že sme vyzvaní vrátiť sa k svojim prameňom a sústrediť sa na to, čo je dôležité: chváliť Boha a milovať blížneho tak, aby isté aspekty nášho učenia, vytrhnuté z kontextu, neviedli k posilňovaniu pohŕdania, nenávisti, xenofóbie, k negácii iného človeka“.
A napokon: „Každý z nás je povolaný budovať pokoj, zjednocovať a nie deliť, hasiť nenávisť a nie uchovávať ju v sebe, otvárať cesty dialógu a nie stavať nové múry!“
Rehoľná sestra v magazíne TIME
Magazín TIME zaradil Normu Pimentel medzi stovku najvplyvnejších osobností roku 2020 (TIME 100: The Most Influential People of 2020). Norma je rehoľná sestra, ktorá sa na mexicko-americkej hranici stará o uchádzačov o azyl v Spojených štátoch amerických. Robí tak v rámci Katolíckej charity v doline Rio Grande už približne 30 rokov. Za tento čas poskytli prístrešok, jedlo a útočisko už viac ako 100 000 migrantom, ku ktorým sa príslušné orgány často správajú akoby boli menejcenní. Keď bolo prijaté nariadenie o povinnosti čakať na rozhodnutie imigračného úradu na mexickej strane hranice, preniesla charita a sestra Norma svoje aktivity do Mexika.
„Imigranti sú trpiace ľudské bytosti. Všetci musíme konať, keď vidíme iného človeka trpieť, či už ide o imigranta, človeka bez domova, vyhnanca alebo ľudí na periférii našich životov.“
Práve to spája pápeža s jeho obľúbenou sestrou, ako o Norme Pimentel položartom hovoria – otvorené oči pre problémy sveta, s ktorými sa denne stretávajú. A to je podľa mňa jeden zo základných znakov, ktorými sa majú stávať kresťania v dnešnom svete.
