Poslovia mieru a pokoja
Dlhé roky sme boli zvyknutí na apoštolské cesty pápeža Jána Pavla II., ktorý bol najrozcestovanejším pápežom v dejinách a ťažko ho niekto dobehne. Jeho nástupcovia prebrali úrad v oveľa pokročilejšom veku a cestujú oveľa menej. Navyše, do cestovných plánov pápeža Františka výrazne zasiahla aj pandémia koronavírusa.
Prvá apoštolská cesta pápeža v čase pandémie je však skutočne odvážna a zároveň veľmi potrebná. V marci totiž vycestuje do Iraku, jednej z ťažko skúšaných krajín na Blízkom východe. Táto cesta bola dlho otázna, jednak kvôli vývoju pandémie, ale aj s ohľadom na nie veľmi dobrú fyzickú formu pápeža - v poslednej dobe trpel na zápal sedacieho nervu. Na druhej strane, Františka veľmi intenzívne do Iraku pozýval tamojší patriarcha Raphael I. (kardinál Louis Sako). „Tak, ako pred 800 rokmi sv. František, aj Vy vyjdite do Iraku na stretnutie s moslimami“.
Apoštolská cesta pápeža Františka azda bude svetlom nádeje pre irackých kresťanov a celkovo kresťanov na Blízkom východe, ktorých počty postupne klesajú. Často vystavovaní priamemu či nepriamemu útlaku, utekajú do bezpečnejších krajín a bohaté dedičstvo blízkovýchodných kresťanov stráca nasledovníkov. Pápež sa pri svojej návšteve stretne aj s jedným z najvýznamnejších šiitských duchovných vodcov, ajatolláhom Sistanim, nespochybniteľnou moslimskou autoritou. Podľa odborníka na Blízky východ Adela Bakawana pôjde o „stretnutie storočia“. Ajatolláh Sistani, ktorý neváha odmietať žiadosti o stretnutia zo strán hláv štátov, si podľa experta uvedomuje význam a poslanie Františka a stretnutie mu určite neodmietne.
Poslom mieru a pokoja bol prednedávnom aj vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin. Navštívil totiž Kamerun, v ktorom sa odohráva jeden z menej známych, ale o to tvrdších konfliktov súčasnosti. Ide o spor medzi frankofónnou väčšinou a anglofónnou menšinou v tomto štáte, respektíve o diskrimináciu menšiny zo strany väčšiny. Odpoveďou anglofónov bolo jednostranné vytvorenie vlastného štátu, Ambazónie, a pokračujúce ozbrojené konflikty medzi dvomi skupinami. Kardinál Parolin pricestoval do nebezpečného regiónu na stretnutie s oboma stranami sporu a snažil sa pokračovať v ceste nastúpenej jeho kolegom z kardinálskeho kolégia, kamerunským kardinálom Christianom Tumim. Tento 90-ročný prelát, prvý kamerunský kardinál a nositeľ mierovej ceny Nelsona Mandelu sa snaží o vytvorenie cesty dialógu medzi stranami sporu. Za svoju snahu sa viackrát dostal aj do zajatia, no stále je odhodlaným poslom mieru v problematickej situácii.
Prvá žena s právom hlasu...
Počas ostatných mesiacov došlo k zmene vo vedení Biskupskej synody, kolegiálneho poradného orgánu pápeža, ktorý vznikol na základe záverov Druhého vatikánskeho koncilu. Doterajší generálny sekretár kardinál Lorenzo Baldisseri sa vzdal funkcie z dôvodu veku a za jeho nástupcu bol menovaný maltský biskup Mario Grech. Tento týždeň boli menovaní aj jeho dvaja podsekretári - španielsky augustinián Luis Marín de San Martín a - pozor - francúzska rehoľná sestra Nathalie Becquart. Vďaka tomuto kroku bude po prvýkrát na Biskupskej synode prítomná žena s hlasovacím právom.
Heslom najbližšej riadnej Biskupskej synody, ktorá sa uskutoční v roku 2022, bude Smerom k synodálnej cirkvi.
... a ešte pár slov k synode
Synodalita je jedným z kľúčových slov pontifikátu pápeža Františka. Ako povedal v roku 2019, „byť cirkvou znamená byť spoločenstvom, ktoré kráča spolu. Nestačí, aby sa uskutočnila synoda, treba byť synodou. Cirkev potrebuje živú vnútornú výmenu - živý dialóg medzi pastiermi a medzi pastiermi a veriacimi.“ Kardinál Kurt Koch, predseda Pápežskej rady pre jednotu kresťanov, hovorí, že synodalita nie je protikladom hierarchickosti, ale sa vzájomne podporujú. Synoda tiež neprebieha ako rokovanie parlamentu, kde víťazí väčšina, ale má za cieľ hľadať jednotu prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého.
V súčasnosti je vysoko diskutovanou témou aj nemecká Synodálna cesta, spoločná iniciatíva nemeckej biskupskej konferencie a Ústredného výboru nemeckých katolíkov. Vytvorená ako prostredie otvoreného dialógu medzi laikmi a duchovnými, je zameraná na štyri hlavné témy: moc a jej deľba v cirkvi, partnerstvo a sexualita, život kňazov a rola žien. Členmi synodálnej konferencie sú 69 zástupcovia biskupskej konferencie, 69 zástupcovia Ústredného výboru nemeckých katolíkov a 82 iných zástupcov zo strán hnutí, reholí a podobne. Zástancovia synodálnej cesty vítajú výber tém a rovnosť medzi jednotlivými členmi zhromaždenia pri vzájomných diskusiách. Kritici sa obávajú toho, že by závermi synodálnej cesty mohli byť „nekatolícke“ odporúčania, priečiace sa platnej katolíckej doktríne. Synodálna cesta rozdelila aj nemeckú biskupskú konferenciu - na jednej strane stojí jej veľký zástanca, mníchovský kardinál Marx, na druhej jej kritik, kolínsky kardinál Woelki. Skutočnosť, že sa cirkev v Nemecku synodálnou cestou vôbec vybrala, je istým znamením toho, kto má aktuálne v episkopáte prevahu.
Ako píše známy poľský katolícky kňaz a novinár Adam Boniecki, synoda by sa mala začať od dvoch gest dobrej vôle: od deklarácie reálnej otvorenosti na hlas laikov zo strany biskupov, a zo strany laikov od vôle rozprávať sa s biskupmi napriek všetkým zakúseným zraneniam a sklamaniam. Pretože, ako píše František, „Cirkev v defenzíve, ktorá prestáva počúvať a nepripúšťa žiadne pochybnosti, stráca mladosť a mení sa na múzeum.“
Deti kňazov
Jedným z tabu v katolíckej cirkvi bola donedávna otázka kňazov s deťmi a aký má k nim cirkev postoj. Z času na čas prenikli na verejnosť informácie o takýchto kňazoch a ich deťoch, zrejme však šlo o vrcholček ľadovca. Párkrát sa stalo, že aj biskup sa stal otcom - známym príkladom je Hansjörg Vogel, vyvolený za bazilejského biskupa v apríli 1994 a v júni 1995 informujúci o svojom odstúpení z dôvodu, že sa čoskoro stane otcom.
Najprv sa k tomuto problému pred dvomi rokmi vyjadril prefekt Kongregácie pre klérus, kardinál Beniamino Stella. Kardinál hovorí, odvolávajúc sa na výpoveď pápeža Františka, že v stredobode pozornosti kňaza v takejto situácii má byť dieťa. A nejde pritom iba o to, aby sa oň staral po finančnej stránke, ale aby bolo dieťa obklopené milujúcimi rodičmi a dostalo sa mu všetko, čo potrebuje, najmä v prvých rokoch života. Takíto kňazi by teda mali byť urýchlene suspendovaní, aby sa mohli čím skôr ujať svojich rodičovských povinností. Ak by sa to zdráhali urobiť a chceli by sa svojej úlohy rodiča vzdať, ich nadriadení postúpia vec príslušnej kongregácii, ktorá rozhodne o laicizácii.
Pred niekoľkými dňami sa k tomuto problému vyjadril predseda Pápežskej komisie pre historické vedy, francúzsky kňaz Bernard Ardura. Cirkevný historik na jednej strane vysvetľuje, že cirkev sa v prípadoch kňazov s deťmi správala v minulosti ako všetky iné veľké organizácie, ktoré nechceli vynášať na povrch zeme zlyhania svojich členov. Na druhej strane však jednoznačne tvrdí: „mlčanie, ktoré sprevádzalo tieto deti a ich pôvod ako aj kňazov a rehoľníkov v takejto situácii, malo škodlivé dôsledky na všetkých, či už na deti alebo na dospelých.“ Podľa Arduru ani skutočnosť, že niektoré diecézy sa finančne postarali o takéto deti, nijako neznížila spôsobené utrpenie.
Bodka z Nitry
Nový nitriansky pomocný biskup z Nitry Peter Beňo dal rozhovor Postoju. Okrem iného povedal: „Nikdy som nemal túžbu po takomto úrade. Nie som typ teológa-filozofa, knižky asi písať nebudem. Chcel by som preto v tejto svojej novej službe robiť naďalej to, čo viem, byť viac pastoračne medzi ľuďmi, ako sedieť za stolom v kancelárii.“ Povedal tiež, že presne takúto víziu biskupstva od neho pri rozhovore očakával apoštolský nuncius. Nazdávam sa, že presne toto je ten správny smer. Držím palce.
