Aj takto vyzerá postupné otváranie dverí pre hlas žien vo Vatikáne. Z hľadiska auditória išlo o typické vatikánske stretnutie. Z 200 účastníkov tvorili ženy iba päť percent. Ťažko to mohlo byť inak, keďže sa stretli predsedovia biskupských konferencií z celého sveta a niektorí generálni predstavení a predstavené reholí. Avšak z 9 hlavných rečníkov boli ženy až 3, a práve ich hlas znel najsilnejšie. Vatikánsky summit vo veci zneužívania mladistvých duchovnými bol aj z tohto pohľadu jedinečný. A to ešte tesne pred februárovým stretnutím zaznel pred novinármi hlas Poľky Zuzanny Flisowskej z organizácie Voices of Faith, ktorá účastníkom odkázala, že „otvorená a transparentná diskusia so ženami je prvým krokom pre uzdravenie cirkvi.“
Prvá zo žien prihovárajúcich sa biskupom bola Laura Ghisoni, podsekretárka v jednej z kongregácií v Rímskej kúrii a tým pádom jedna z najvyššie postavených žien vo Vatikáne. Vo svojom príhovore riešila najmä väčšie zapojenie laikov do rozhodovacích procesov v cirkvi, aj v kontexte zneužívania. Záležitosti cirkvi podľa nej nemôžu riešiť biskupi a kňazi sami, zapojenie laikov ukáže bohatstvo rôznosti v cirkvi. „Úlohou laikov nie je byť vykonávateľmi rozkazov kléru.“ Biskupi by podľa nej mali skrúšene pokľaknúť pred obeťami svojich škodlivých činov a tak prijať na seba zodpovednosť.
Ako ďalšia sa zúčastneným prihovorila Nigérijčanka Veronica Openibo, hlavná predstavená jednej z reholí. Okrem iného sa zamerala aj na pokrytectvo cirkevných predstaviteľov: „Hlásame Desatoro a považujeme sa za strážcov morálnych princípov, hodnôt a dobrého správania. Nie sme tak trochu pokrytci? Sme! Prečo sme tak dlho mlčali?“ A pokračovala ešte ostrejším tónom: „Musíme čeliť tomu, že naša priemernosť, farizejstvo a samoľúbosť nás priviedli až do tohto hanebného a škandalózneho bodu, v ktorom sa práve nachádzame.“ Častú nečinnosť biskupov komentovala alegóriou k búrke – čakáte, že nejako prejde? Nie, táto búrka sama od seba neminie.
Poslednou rečníčkou bola dlhoročná mexická korešpondentka z Vatikánu Valentina Alazraki. Táto novinárka – veteránka približuje Mexičanom cirkevné dianie už od čias Pavla VI. Jej slová vo mne snáď najviac zarezonovali: „Ak sa nerozhodnete a radikálne nepostavíte na stranu detí, matiek, rodín, občianskej spoločnosti, môžete sa nás oprávnene obávať, pretože my, novinári, ktorí sledujeme verejné dobro, sa staneme vašimi najhoršími nepriateľmi.“ Napokon postavila snahu o ututlávanie hanebností na úroveň spolupáchateľstva. „Komunikácia je najdôležitejšia. Ak zlyhávate v komunikácii, automaticky sa stávate spolupáchateľmi násilníkov. Ak zlyháte pri informovaní, prispievate k ovzdušiu podozrievavosti a vyvolávate nenávisť a hnev voči celej inštitúcii.“
Všetky tri ženy so svojimi silnými príhovormi zožali od zúčastnených potlesk a pochvalné komentáre. Vnímam však v tejto súvislosti dve zásadné otázky. Vezmú si ich slová zúčastnení a tí, ktorých reprezentujú, k srdcu tak, aby sa jednoznačné preberanie zodpovednosti a transparentnosť stali systémovými prvkami cirkvi? A v kontexte postavenia žien pri rozhodovacích procesoch v cirkvi: bola ich zásadná účasť na tomto dôležitom cirkevnom summite len príjemnou výnimkou alebo sa pomaly prebúdza niečo nové?
