Prvý večer a zdieľaniesa. „Ticho? Pred tým mám najväčší strach.“ „Nie, až tak ma to nelákalo ísť sem.Je to náročné. Ale potrebné. Preto som tu.“ „Bojím sa pohľadu do zrkadlavlastnej duše.“
Mobily ležia prieucharistii. Niekedy aj my. „Pokorení túžbou nájsť Ťa.“ Alebo len tak na deke v tráve,rozmýšľajúc o Jeremiášovi. „Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť.“ A načúvajúc.
Áno, ticho jenáročné. Myseľ unavená celým rokom je ako zavírený počítač. A ticho akopomalý, no dôkladný antivirák. Slimačím tempom odstraňuje zbytočné aleboškodlivé súbory, ošetruje, núti premýšľať o dôležitom. „Marta, Marta, o toľkovecí sa staráš, a potrebné je pritom iba to jedno.“ A večer z plnostisrdca hovoria ústa.
Vrchol – očistenieduše, zoškrabanie nánosov blata a úľava. A opäť pohľad na Neho, v tmavejmiestnosti, medzi dvoma kahančekmi. A On opäť roztáča hrnčiarsky kruh a formujesi človeka. „Hľa, do môjho srdca vyrytý si.“
A návrat medziľudí nemusí znamenať koniec, ak padlo semeno do dobrej pôdy.
