S rozmachom postavený kňazský seminár v Badíne pri Banskej Bystrici má kapacitu 120 študentov, čo je viac ako počet všetkých diecéznych kňazov banskobystrickej diecézy. Ale áno, po roku 1989 sa takéto strategické rozhodnutia robili možno aj viac srdcom a menej s pohľadom upretým do budúcnosti. Dá sa to pochopiť. Dnes je tam klerikov niečo cez 20 a konečne dôjde k rozumnému kroku - k spojeniu síl s inými diecézami (v tomto prípade s Nitrou a Žilinou, so sídlom v Nitre).
Ako však vysvetliť skutočnosť, že k takémuto kroku dochádza až dnes?
Podľa informácie v ozname, ktorý čítali kňazi banskobystrickej diecézy pri nedeľných sv. omšiach muselo biskupstvo dotovať seminár už od roku 2007, pričom v ostatnom čase sumou až okolo 20 000 EUR mesačne. Kto o tom rozhodol a na základe čoho? Kto čakal dvanásť rokov, kým vzal do úvahy trendy vo vývoji počtov seminaristov? Kto uvážil, že takto budú tie peniaze najlepšie investované?
Podľa Kódexu kanonického práva má diecézny biskup pri významnejších úkonoch povinnosť vypočuť si mienku ekonomickej rady, ktorá musí byť zriadená v každej diecéze. Pri úkonoch mimoriadnej správy (ktoré definuje zvlášť každá konferencia biskupov) musí dokonca získať súhlas tejto rady. Tu sa však transparentnosť väčšinou končí. Na stránke diecézy môžeme nájsť iba zoznam členov diecéznej ekonomickej rady. Biskup ich menuje sám podľa vlastného uváženia... Nie je možné nájsť dôvody či kritériá, ktorými sa biskup riadil pri menovaní jej členov alebo zápisnice z jej zasadaní. Predstavte si, že by takto postupovala akákoľvek iná inštitúcia spravujúca prostriedky pochádzajúce z nemalej časti od verejnosti.
Možno bol postup, ktorý si diecézny biskup v otázke kňazského seminára zvolil, ten najlepší a je k tomu kvalitné zdôvodnenie podopreté fundovanou analýzou - to by bolo skvelé, sem s ňou! Možno však nie, a peniaze zo zbierok, zo štátnych transferov, darov a ďalších zdrojov sa míňali neefektívne. Kto to však posúdi bez prístupu k údajom, analýzam a inej dokumentácii vo finančných otázkach?
Na záver sa teda oblúkom vraciam k starej známej téme účasti laikov na živote cirkvi. Pre obnovu dôvery medzi klérom a laikmi je nevyhnutné, aby laici prevzali väčšiu zodpovednosť aj v oblasti financií. Preto nie je možné, aby si kontrolované subjekty samé vyberali kontrolórov. Nie je tiež možné, aby ich ekonomické rozhodovanie bolo neverejné. Áno, aj pri nakladaní s časnými majetkami cirkvi (termín z kanonického práva) dozrieva čas pre transparentnosť.
