Meno Karol Bielecki som prvýkrát počul až po jeho nešťastí. Známy poľský hádzanár, medailista z dvoch majstrovstiev sveta. Hráč účastníka dravej nemeckej bundesligy. V júni nastúpil na svoj ďalší reprezentačný zápas, tentokrát priateľský s Chorvátskom. V jednom z tvrdých súbojov, ktoré charakterizujú tento krásny šport, zostal ležať otrasený na zemi. V nemocnici mu zistili trvalé poškodenie oka, bez možnosti, že by naň znova videl.
Trpké chvíle. Lekár mu odporúčal nikdy viac nehrať hádzanú, neriskovať. Mohol by totiž prísť aj o druhé oko. Takmer poslúchol. Zrejme mu to však nedalo. Začal sa rozohrávať, neskôr trénovať vo svojom nemeckom klube. Uvedomoval si, že s jedným okom jednoducho nemôže mať také priestorové videnie, taký prehľad o hre ako predtým. Napriek tomu sa pýtal hrať.
Tento víkend bol jeho prvý zápas po zranení. Karol mal jasno v tom, že ak nepodá dobrý výkon, ak sa ukáže, že v súťažnom zápase je nepoužiteľný, v bundeslige skončil. Tvrdá matematika profesionálneho športu. Od začiatku zápasu však hral ako lev. Ako prvý v hre skóroval a potom ešte desať ráz. Každý gól bol sprevádzaný silnými emóciami. Zápas skončil tesne, 28:26 pre jeho klub. Karol svojimi jedenástimi gólmi rozhodol.
Celá hala po zápase skandovala jeho meno. Mnohí mali v očiach slzy, najmä tí, ktorí v neho verili. On asi sám nevie, ako to s ním bude ďalej, či sa jeho zdravotný stav zhorší alebo nie.. Vie však, čo chce. Hrať a nevzdávať sa.
(doplňujúci zdroj: www.sport.pl; fotografia: REUTERS)
