Nazdávam sa, že najlepším prejavom lásky k vlasti je poriadny život. Starostlivosť o druhého človeka, o svoje (nielen životné) prostredie, plnenie si občianskych povinností, spoločenské angažovanie sa. V našej dvojjazyčnej, dvojkultúrnej domácnosti však vychovávame k vlastenectvu snáď o niečo viac cielene ako v iných rodinách. Tak, aby sa deti cítili ako ryby vo vode pri kontakte s oboma svojimi krajinami. Sviatky nám ponúkajú príležitosť povedať deťom niekoľko slov k dôležitým udalostiam vo vývoji našich štátov. Snažíme sa preto s deťmi venovať v tieto špeciálne dni pár chvíľ sviatkom a porozprávať sa o ich význame.
V novembri je najprv jedenásteho poľský najväčší národný sviatok, Sviatok nezávislosti. Vždy si hovoríme, ako sa Poľsko po 123 rokoch na sklonku prvej svetovej vojny opäť objavilo na mape Európy ako samostatný štát. Zaspievame si poľskú hymnu a manželka oblečie deti bielo-červeno.
O pár dní neskôr máme slovenský sviatok, Deň boja za slobodu a demokraciu. Hovoríme si, že tatinko sa ešte narodil za iného režimu, prečo ho ľudia chceli zmeniť a ako sa to stalo. Čo je to revolúcia a prečo je tá naša nežná. Pozrieme si kúsok programu v televízii a tento rok si dcérka mohla prečítať aj pútavý komiks o '89.
Počas sviatkov tiež máme vyvesenú vlajku, ako je to v Poľsku celkom bežné a u nás zas vôbec.
To sú pre nás prvky pozitívneho, radostného zmyslu vlastenectva, ktorý deťom chceme odovzdať - mať rád svoje krajiny ako prvé medzi rovnými, nepozerať sa v žiadnom prípade na iné národy krivým okom či ako na menejcenné. Hovoríme si o tom a tešíme sa, keď naši krajania dosiahnu úspech (napr. Olga Tokarczuk s literárnou nobelovkou). Nezakrývame však tiež, keď sa stane niečo zlé (nebolo ľahké vysvetliť, prečo niekto zavraždil novinára).
Naše deti odmalička vedia hovoriť oboma jazykmi a orientovať sa v oboch kultúrnych kontextoch. Navyše, vedia, že ich krajiny nie sú bezchybné, ani lepšie ako iné. Máme ich však o niečo radšej, pretože sú ich, pretože sú naše.
