Vidím náhrobky ľudí, z ktorých pochádzam, ktorých gény vo mne kolujúa pravdepodobne budú aj v mojich deťoch. Poznal som len jedného alebodvoch z množstva týchto ľudí, ale cítim, že k nim patrím, aj keby somto akokoľvek odmietal...Rád sa starkej pýtam, akí to boli ľudia, ako siich ona pamätá a vytváram si o nich svoje predstavy. A modlím sa zanich, aby dosiahli večný pokoj.
Priznám sa, nemám rád tiepreteky, čo sa dnes okolo Pamiatky zosnulých dejú. Kto má na hrobe viacchryzantém, viac vencov....Radšej mám sviečky. Pripomínajú mi svetlonádeje, že tých ľudí som nestratil navždy, že žijú nejakým inýmspôsobom ako my. Pripomínajú aj krátkosť ľudského života. To, že tímŕtvi možno tiež boli zapálení. Pre rodinu, pre priateľov, pre niečovyššie alebo Niekoho Vyššieho. Že to zapálenie ich svojim spôsobom tiežstravovalo, ako stravuje oheň sviečku a predsa ich život nebol márny,tak ako ani svetlo nie je márne. Hoci je iba slabým blikaním, stálemôže niekomu v temnote ukázať cestu.
Chcel by som byť tiežtakou sviecou, aby som vedel dávať zo seba iným. Aby môj život nebolmárny, ale plný lásky a láskavosti k svojim blížnym. Viem, nie je toľahká cesta. Ale čo nič nestojí, za nič nestojí...
Prajem všetkýmprežitie sviatkov čo najviac vnútri. Nech nie sú len o výzdobe hrobov.Nech sú o vďačnosti a o odhodlaní byť niekomu svetlom vo tme
