Chodba je takmer úplne tmavá, iba na knižnici sa na červeno mihoce plamienok betlehemského svetla. V obývačke svieti veľká sviečka na stole. Pomaly sa okolo neho zhromažďuje celá rodina v slávnostnom oblečení. Stolu dominuje obrovská porcelánová misa plná ovocia, naboku odrážajú jas sviečky starosvetské kliešte na orechy. Všetci sedia potichu, potme. Posledná vchádza starká, opiera sa o palicu. Pohľadom sa uistí, že nik nechýba a prehovorí:
Vinšujem vám tieto slávne sviatky, Adama a Evy, Krista Pána narodenia,
aby vám dal Pán Boh zdravia, šťastia, hojného požehnania a po smrti kráľovstvo nebeské obsiahnuť.
Svetlo sviečky teraz padá aj na tenké stránky Svätého písma, kapitolu o narodení Ježiša podľa sv. Lukáša. Všetci počúvajú príbeh spred mnohých rokov, po desiaty, päťdesiaty, osemdesiaty raz. Konečne počuť viac hlasových registrov, keď sa rodina okolo stola modlí Anjel Pána.
Samotnú večeru v tichu a stále iba pri svetle sviečky otvára otec, hlava rodiny. Krája jablko na polovičky, štvrtiny, osmičky, podáva po kúsku všetkým okolo stola, počnúc od starej mamy. Nasleduje delenie orechov, pomaranča, mandariniek, fíg a datlí. Trochu ako obraz Krista pri večeri – berie, delí, dáva všetkým okolo. Prirodzene, čím dlhšie obrad trvá, tým viac šepotu počuť, stále však s akousi nábožnou bázňou voči tajomnu. Posledná vec podávaná od vrchstola k ostatným je oplátka s medom a cesnakom. Až potom, pred polievkou sa okúňavo rozožnú ďalšie svetlá.
Teda ticho a tma, dve "té" Vianoc, ktoré už boli a zrejme viac nebudú. Dve zložky vianočnej mágie, ktorá ma sprevádzala od plienok až do dospelosti. Základné zdroje kúzla Vianoc však zostávajú nezmenené: rodina, vzájomnosť, príbeh Ježiša, napäté očakávanie nielen tých maličkých. Obohatili sme ich v našej dnešnej rodine o spájanie tradícií dvoch národov. Naše deti si z týchto nových prameňov nepochybne načerpajú svoje vlastné čarovné spomienky na minulé Vianoce.
