Cesta z Partizánskeho do Skalice nám trvala asi 140 minút. Išli sme však naozaj prekrásnym krajom. Keďže sme v aute sedeli traja študenti nitrianskej poľnohospodárskej univerzity, ochkali sme pri každom pohľade na otvorenú krajinu, na vyťahujúcu sa kukuricu, miestami ešte zakvitnutú repku a borovicové háje v diaľke. Prešli sme Topoľčanmi, Piešťanmi, Vrbovým, Brezovou pod Bradlom a Senicou, aby sme napokon skončili v krásnej Skalici. A zistili sme, že sme našli klenot. Z môjho pohľadu návštevníka je to jedno z najkrajších miest, s akými som sa na Slovensku stretol. Krásne, upravené zelené plochy, staré kostoly, vkusná kvetinová výsadba. Skaličania, máte byť na čo pyšní! Najmä ten gotický kostol na námestí ma (ako milovníka sakrálnej architektúry) upútal, škoda, že nebol otvorený. Vďaka dobrému označeniu sme rýchlo našli františkánsku záhradu, v ktorej sa mal odohrať koncert. Po dlhej ceste a ľahkej večeri sme sa naň už nedočkavo tešili.
Ako prví vystúpili na pódium bratia Muchovci a ich Terchovská muzika. Spustili v rezkom folklórnom rytme a čoskoro sa k nim slovom pridal aj Bolek Polívka. Spomínal na mnoho príhod s kolegami a musím uznať, že som sa pobavil. A to najmä vtedy, keď spieval fujarový protestsong. Muchovcov vystriedal český pesničkár Vlasta Redl (Sbohem, galánečko). Na pódium si prizval aj svojho kamaráta z Horehronia, ktorý hral napríklad na elektrickú fujaru alebo slákom na pílu. Nakoniec prišli hlavní aktéri podujatia – Čechomor. Moje očakávania splnili do bodky. Ich piesne sú takým odrazom duše nášho ľudu v modernom šate. Smutné, baladické, rezké, pomalé...Velické zvony a Michálek a na druhej strane Mazek a Goral...Nie som z tých, ktorí vyskakujú pod pódiom (bohužiaľ?), no užíval som si tú krásnu hudbu plnými dúškami a často so zavretými očami. Koncert bol ukončený piesňou Rehradice, ktorú spievali spoločne všetci aktéri.
Po trojhodinovom zážitku sme odchádzali očarení hudbou a malebným prostredím. A sľúbili sme si, že sa do Skalice ešte vrátime.
