Rodinné stretnutie v autobuse alebo o tom ako sa (ne)poznáme

Pred nedávnom sme sa spolu s manželkou presťahovali na najväčšie trenčianske sídlisko. Pre tých, ktorí nie ste miestneho zemepisu znalí, tak by som toto mohol prirovnať k takej malej Petržalke. Krátko potom ako sme sa stihli vybaliť a ako tak zabývať, prechádzali sme sa spolu medzi panelákmi a spokojne sa kochali krásou betónovej šedi týchto vysokánskych obydlí. Veď prísť z dediny a jedného zapadnutého mestečka, kdesi na pomedzí Záhoria a Bielych Karpát priamo do krajskej metropoly, je poriadna zmena. Bolo to pre nás neskutočné, taký malý zázrak v mori bežných, každodenných udalostí. No, ale to som už trošku odbočil. Vráťme sa k našim rodinným vzťahom. Dozvedeli sme sa od mojej „utáranej“ mamy, že v činžiaku cez ulicu, býva môj bratanec. Vraj by sme ho mali ísť navštíviť. Nuž, len mame sa to dobre povie... Ja som ho naposledy videl naživo, niekedy, keď chodil ešte na strednú, od vtedy sme sa už nevideli a neviem si ani predstaviť, ako asi vyzerá. Teda viem... Videl som zopár jeho svadobných fotografií, ale od vtedy pretieklo dolu Váhom veľa vody a čas sa zapíše do tváre každého z nás, či chceme alebo nechceme. Pravda okrem toho, čo už hodnú chvíľu leží v mauzóleu na moskovskom námestí... Pred nedávnom, keď som v sebe premohol aj posledné zvyšky mojej lenivosti a vybral sa domov z práce pešo, stretol som jedného muža, či skôr mladíka s dlhšími kučeravými vlasmi a športovou postavou... Akosi zvláštne sa po mne pozeral, no ale na tom by nič obdivuhodné nebolo, lebo Pán Boh ma nejakou extra krásou nestihol obdariť. Nevenoval som tomu žiadnu zvláštnu pozornosť. Potom som ho takto stretol ešte aspoň dvakrát. V jednu nedeľu sme tak s manželkou kráčali domov z kostola. Oproti si to opäť šinul „môj bratanec“. „Ahoój Rasťo !“ vykríkol na mňa.Ja som s úsmevom odzdravil. Hádam zabudol moje meno, tak Rasťo... no celkom fajn.„Čo tu ty robíš?“ „Ja tu bývam!“ odpovedal som.„Jááj veď otec spomínal“Zatiaľ nebolo na našej konverzácii nič zvláštne, veď asi týždeň predtým som bol so strýkom, tak asi mu niečo povedal. Potom začal splietať niečo o Púchove a vymenúvať rodinných príslušníkov, ktorých mená mi nič nehovorili. V tom som trochu zneistel, či je to ten ozajstný bratanec. Výzorom sa aj podobal, len bol akýsi zvláštny. Trošku sa mu motal jazyk, hoci bolo ešte len ráno, ale aj to sa dalo vysvetliť horúcim letným počasím. Rozlúčili sme sa, vraj sa ešte stretneme. Prešli asi dva týždne a vracali sme sa z návštevy autobusom domov. Na jednej zastávke nastúpil aj „môj bratanec“. Keď som ho uvidel stiahol sa mi žalúdok a aspoň na chvíľu som si želal byť neviditeľným. Nepomohlo, zbadal ma a zamieril si to rovno ku mne. Sedadlo oproti bolo nanešťastie voľné. Prisadol si. Vraj ako sa mám, odkiaľ idem, či z Púchova...Ja na to, že nie, že sme boli u rodiny pri Piešťanoch. Zháčil sa, prečo nie v Púchove?Potom sa začal vypytovať na futbal, či sledujem majstrovstvá...To ma trochu upokojilo, lebo Paľo, ako som ho poznal bol vždy veľkým športovcom. Hovorím, že ani nie, že nie je čas. Len tak medzi nami, futbal mal ukrutánsky nebaví, ale nikomu to nehovorte!Opäť sa začal pýtať na rodinu a vrcholom bolo, keď sa opýtal, ako sa má Karol. To bolo už aj na mňa veľa. Musel som s pravdou von, že asi nie som ten, za ktorého ma má.On sa rozosmial, vraj si myslel, že som jeho bratanec, lebo sa na neho veľmi podobám.To už som smiech neudržal ani ja a rozpovedal som mu celú ságu o tom, ako som sa aj ja domnieval, že je môj bratanec.Nuž, čo už mám bratanca, ktorého nemám alebo, nemám bratanca, ktorého mám...? To je jedno, hlavne, že je veselo!