História malohorešských vínnych pivníc sa dá historicky rekonštruovať len veľmi ťažko. Archívy mlčia a odborné publikácie mnohými informáciami nedisponujú. Faktom však je, že najstaršie pivnice v areály sú staršie ako 500 rokov. Podľa miestnych legiend tu existovali už za tatárskych nájazdov. Sú tesané do usadenej horniny - tufu. Zaujímavosťou je, že jeden pivničný vchod vedie do viacerých pivníc ( v niektorých prípadoch až do 13.). Každá pivnica má pritom iného majiteľa. V takzvanom spodnom rade pivničného areálu sa nachádzajú vchody, ktoré vedú iba do jednej pivnice. Miestni takéto pivnice označujú „Brehová pivnica.“ Podľa môjho výskumu, ktorý som realizoval v roku 2013 sa v areály horešských pivníc nachádza celkovo 374 samostatných pivníc. Do týchto pivníc sú zarátané aj poškodené, alebo zasypané pivnice. Vchodov je celkovo 83.
Malý Horeš každoročne v máji pripravuje akciu známu ako „Vôňa agátu“. „Ide o otvorenie pivníc. Je to v čase kvitnutia agátu, preto taký názov. Chodia sem ľudia z celého východu republiky.“[1] Je to deň, keď sa otvoria všetky vchody pivníc a turisti si môžu pivničky prezrieť. Táto akcia je sprevádzaná aj ochutnávkou viac ako sedemnástich druhov vín. Zaujímavým Gastronomickým unikátom je „géresi béleš“. Ide o kapustou plnení koláč z lístkového cesta, ktorý má pôvod a pripravuje sa iba v Malom Horeši. Horeš je atraktívnou destináciou aj pre botanikov, keďže sa v jeho chotári nachádza bohaté nálezisko chránenej rastliny ponikleca maďarského a Zimmermannovho. V oblasti, kde rastie bola vyhlásená chránená krajinná oblasť.
V nasledujúcich riadkoch si bližšie objasníme typológiu samotných vchodov a pivníc. Priblížime si rôzne druhy pivních, použité stavebné materiály a predstavíme si aj niektoré zvláštnosti a zaujímavosti areálu.
Areál Horešských pivníc, tvoria podľa druhu stavby tri hlavné typy pivníc a to:
Tufové tesané pivnice
Andezitom vykladané pivnice
Bagrované pivnice
Tufové tesané pivnice
Sú najstaršie v celom areáli. Tento typ pivníc sa začal stavať ako prvý už v 16. storočí. Samotné pivnice sú vytesané do hornín. V drvivej väčšine sa jedná o Tuf. Tuf patrí medzi vulkanoklastické sedimenty, je pomerne mäkký a tak je tesanie do horniny ľahšie. Hĺbenie týchto pivníc prebiehalo tak, že sa začalo kopať do hĺbky približne pod 20° až 45° uhle. Keď sa pri kopaní narazilo na Tuf, alebo inú horninu (iba v zriedkavých prípadoch), začalo sa tesanie pivnice. V 16. storočí bola jediná možnosť tesania kladivom a dlátom, preto bolo takéto hĺbenie veľmi náročné. Úseky kde sa netesalo do horniny, ale kde sa iba kopalo bolo nutné vystužiť. Výstuž tvorí andezitová klenba, ktorá je mimoriadne pevná. Treba však dodať, že nie je pevnejšia ako tesaná pivnica. Klenba sa skladá z plochých andezitových kameňov vyťažených v neďalekom (vzdušnou čiarou asi 2 kilometre vzdialenom) kameňolome sopečného pôvodu. V prvých etapách výstavby tvorili výstuž pravdepodobne drevené trámy.
Andezitom vykladané pivnice
Pri hĺbení sa stávalo aj to, že sa na Tufovú pasáž nenatrafilo a tak bolo potrebné celý priestor budúcej pivnice vystužiť. Práca bola náročná a pomerne nebezpečná, keďže pracovníci nemali nad hlavami bezpečne vytesaný Tuf, ale iba holú zem. Tieto pivnice však patria medzi najpevnejšie a najodolnejšie. Výstuž tvoril najprístupnejší materiál a to, už spomínaný andezit. Tak isto ako v prípade chodieb sa vystužovala aj samotná pivnica. Čo sa týka samotných andezitových chodieb tie sa delia na ďalšie dve poddruhy:
Klenbová chodba
Andezitová skladaná chodba
Klenbový chodbu môžeme vidieť na nasledujúcom obrázku. Jej steny sa priestore nad hlavou spájajú a vytvárajú polkruh (klenbu). Vystužovanie chodieb si žiadalo skúsené ruky. Výstuž musela spĺňať dve hlavné požiadavky. Pevnosť a stabilitu. Na obrázku môžeme vidieť typickú andezitovú klenbu hlavnej chodby. Vidíme tu cca 30° klesanie. Podlahu tvorí udupaná zemina.
Andezitová skladaná chodba ako môžeme vidieť na snímku sa skladá z dvoch zvislých stien, ktoré sa však na rozdiel od klenbových chodieb na vrchu priamo nespájajú. Hornú časť (strop) tvoria ploché andezitové kamene dostatočných rozmerov. Z fotografie môžeme vyčítať, že v nižšej úrovni vchodu prechádza skladaná chodba do chodby klenbovej. Je to tak z bezpečnostných dôvodov, pretože skladané chodby majú zníženú nosnosť, ktorá vyplýva so samotnej architektonickej štruktúry stavby.
Bagrované pivnice
Najnovší typ pivníc, ktorý sa začal stavať v 20. storočí. Technický pokrok a nástup moderných strojov umožnil rýchle budovanie pivníc. Samotný proces výstavby nie je nijako obzvlášť náročný.
Ako prvý krok sa musí vybrať vhodná poloha, kde bude budúca pivnica stáť. Vhodnou polohou sa myslí miesto, kde by sa kopaním nenarušili susedné pivničné objekty. Ďalším krokom je hĺbenie jamy, kde povedie hlavná chodba a kde bude samotná pivnica. Tu už nastupuje na rad ťažká technika. Ťažkou technikou sa myslí bager prípadne iné hĺbné zariadenie. Keď sú chodby aj samotná pivnica vyhĺbené (vykopané), nastupujú na rad murári. Chodby aj pivnica sa musia vystužiť. Na takéto vystuženie sa používanú buď betónové platformy, ploché andezitové kamene, alebo sa rovno celý priestor muruje. Pri čisto andezitovej výstuži sa do budúcej chodby postaví železná konštrukcia, okolo ktorej a na ktorú sa skladajú kamene. V drvivej miere sa používa klenbový štýl stavby. Potom ako sa kamene naskladajú sa železné podpery vybijú. Po ich odstránení celá klenba začne praskať (všetky časti do seba zapadnú).
Poslednou fázou výstavby takejto pivnice je zasypanie hornej časti. Tak isto sa využíva ťažká technika. Pri betónových platformách, alebo pri murovaní sa praktizuje podobný princíp.
Nevýhodou takýchto pivníc je ich znížená pevnosť a odolnosť voči klimatickým anomáliám. Keďže zemina nad pivnicou bola prerýpaná, stratila svoju stáročiami získanú pevnosť. Vchody do takýchto pivníc nijako nelíšia od ostatných, ale niektoré svybetónované.
Samotné vchody som roztriedil do troch skupín a to nasledovných
Andezitový vstupný portál
Andezitový „I“ vchod
Murovaný vstupný portál
Andezitový vstupný portál
Vchod, v ktorom je podiel andezitu ako stavebného materiálu viac ako 50%. Tento typ vchodu nám poskytuje vstup najprv do miestnosti na povrchu, v ktorej sa väčšinou nachádza nejaký ten stôl, prípadne iné spoločne využívané predmety. Hlavná chodba vedúca k pivniciam je väčšinou oproti vchodovým dverám.
Na tomto snímku môžeme vidieť typický andezitový vstupný portál. Zo snímku je vidieť, že na jeho stavbu nebol použitý iba andezit, ale aj iné materiály, avšak podiel andezitu na tejto stavbe ďaleko prevyšuje 50% a preto vchod môžeme považovať za andezitový vstupný portál.
Andezitový „I“ vchod
Rovno ústi do hlavnej chodby. Pred hlavnou chodbou nie je žiadna miestnosť iba vchodové dvere prípadne mreže.
Na snímke vidíme typický I vchod. Podáva nám aj vysvetlenie prečo som tieto vchody zaradil do tejto kategórie. Z bočného pohľadu je vidieť že samotný vchod má tvar písmena „I“, preto sa takto volá celá kategória. Patria sem aj vchody, ktoré nemajú tvar „I“, ale nenachádza sa v nich miestnosť.
Murovaný vstupný portál
Je najmladším typom vchodu v celom areáli pivníc. Ako vyplýva už z názvu, jedná sa tu o vchod, ktorý je z viac ako 50% tvorený modernými stavebnými materiálmi (tehla, kváder, cement...). Po prechode vchodovými dverami, takisto ako v prvom prípade sa ocitneme najprv v miestnosti pred hlavnou chodbou.
Vchod na snímke pôsobí moderným štýlom aj vďaka tomu, že je pomerne mladý. Podobne vyzerajú všetky vchody v tejto kategórii.
Zatriedenie vchodov do kategórií:
Typ vchodu | Číslo vchodu |
Andezitový vstupný portál | 2, 3, 4, 5, 9, 10, 11, 12, 15, 27, 29, 32, 33, 34, 37, 42, 44, 46, 47, 49, 50, 55, 56, 57, 58, 59, 62, 64, 67, 68, 71, 72, 73, 75, 79, 80, 82 |
Andezitový „I“ vchod | 1, 6, 7, 8, 20, 21, 22, 23, 24, 26, 28, 30, 31, 35, , 41, 45, 48, 54, 60, 61, 63, 65, 69, 70, 74, 76, 77, 83 |
Murovaný vstupný portál | 13, 16, 17, 18, 19, 25, 36, 40, 51, 52, 53, 66, 78, 81 |
V nasledujúcich riadkoch si predstavíme a bližšie priblížime 3 vchody do pivníc, pre lepšie pochopenie rôznorodosti pivničných vchodov a pivníc, ktoré sa v areály nachádzajú.
Vchod č. 60
Majiteľom tohto vchodu a aj pivníc v ňom je družstvo Malý Horeš. Samotný vchod je jedinečný svojou architektúrou. Ako môžeme vidieť na snímke, oblasť nad vstupnými dvermi je veľmi zaujímavá z dôvodu svojej výšky. V dobe mojej návštevy bola elektrina odpojená.
V tomto prípade sa jedná o najväčšie pivnice v celom areáli. Vstupná chodba je tvorená andezitom a jej dĺžka je asi desať metrov. Na jej konci plynule prechádza do pivnice číslo 1 (viď. Nákres), ktorá je dlhá asi tridsať metrov, široká 2,5 metra a jej výška je približne 2 metre. Jedná sa o klenbovú pivnicu, miestami tufovú, ale jasne sa dajú pozorovať aj tehly použité na miestach kde sa tuf prelomil. Pivnica č. 2 je v podstate rovnaká až na jej dĺžku, ktorú si trúfam odhadnúť na 35 metrov. Pri mojej návšteve sa využívala iba pivnica č. 1 a dvojka bola prázdna. Zaujímavosťou je, že na strope pivnice je diera, ktorá vedie až na povrch (približne 7 metrov). Je tam pre to aby sa cez ňu dala prestrčiť hadica z povrchu a ňou plniť sudy muštom. Samotná diera je na povrchu uzamknutá kladkou. Funguje to tak, že družstevníci na povrchu zaparkujú traktor na, ktorého vlečke sú nádoby s muštom, ktorý potom spomínaním spôsobom dopravujú do sudov. Družstevníci pri mojej návšteve uviedli priemernú teplotu 8° C. Na stenách sa nachádza čierna pleseň.
Vchod č. 62
Pre mňa osobne sa jedná o najzaujímavejší vchod. Ako môžeme vidieť stavebný materiál je kombinovaný, prevláda andezit. Dvere vyzerajú síce masívne a pevno, ale zámok je pokazený, čiže sa nedajú zamknúť a dnu sa dostane každý.
Všetky pivnice sú používané a uzamknuté. Zelenou čiarou vyznačené miesto na nákrese znázorňuje mreže, ktoré chránia oblasť pivníc č. 4 a 5. Majiteľ jednej z nich mi vyrozprával naozaj unikátnu, viac ako osemdesiatročnú dohodu. Ešte v roku 1930 (podľa pána Dócs Atillu) jeho starý otec spolu s kamarátom kúpili vinohrad pozemky a aj spomínané pivnice, no pri tom ako si ich chceli rozdeliť vznikol rozkol lebo č. 5 je menšia ako č. 4. Dohodli sa teda že pivnice budú využívať na striedačku a každých 5 rokov si ich vymenia s tým, že ten kto bude používať menšiu má k dispozícii aj priestor medzi mrežami a pivnicami, ktorý je veľký asi ako priemerná pivnica. Táto dohoda sa neskôr preniesla na ich synov a teraz to takto funguje aj u ich vnukov. O podobnej dohode som nepočul v kontexte so žiadnou inou pivnicou, čiže sa jedná o unikát. Okrem tejto dohody sú tieto pivnice zaujímavé aj tým, že sú vytesané do červeného tufu, ktorý som takisto nespozoroval nikde inde.
Vchod č. 73 a 74
Tento dvoj-vchod vedie do dvoch samostatných vetiev pivníc, ktorých je dohromady 15.
Všetky pivnice teda 1 až 15 sú používané a nepoškodené. Zeleným krúžkom vyznačené pivnice č. 6 a 7 sú zaujímavé, lebo ak sa chceme dostať do p. č. 7 musíme najprv prejsť pivnicou č.6. Na nákrese je takisto vidieť vyznačené miesto pred pivnicou č 15. Nachádzajú sa pred ňou tesané tufové schody. Takýto typ schodov som nespozoroval v žiadnej inej pivnici.
Zvyky a tradície
Mince:
Unikátnym zvykom pri návšteve akejkoľvek pivničky je to, že návštevník prilepí na jej stenu jednu mincu. Mince držia na stene pomocou čiernej plesne, na ktorú sa natlačia.
Akýkoľvek návštevník vstúpi do pivnice okamžite siaha do vrecka aby neporušil zvyk. Takýmto spôsobom sa nahromadili v niektorých pivniciach stovky kusov mincí. Väčšinou sa jedná o staré koruny (Československé a slovenské), výnimkou však nie sú ani maďarské forinty, poľské zloté a ojedinele sa nájde aj nejaká vzácnejšia minca z cudziny, prípadne staré mince nášho územia. Ojedinele sa tu vyskytujú aj haliere z čias Rakúsko – Uhorskej monarchie. Vzhľadom k podmienkam aké vládnu v pivniciach, mince z určitých materiálov to majú „dopredu spočítané“. Napríklad hliníkové mince po pár rokoch zoxidujú. Mince z trvácnejších zliatin ako je napr. CuNi však zub času veľmi nepoškodí.
Elektrina:
Zaujímavý je aj zvyk, alebo lepšie povedané dohoda, ktorá vznikla ohľadom elektriny. Väčšina pivníc je elektrifikovaná. V drvivej väčšine sú elektrifikované striedavým bezpečným napätím 24 V. Kôli vlhkosti aká je v pivniciach sa do podzemia nesmelo zaviesť napätie 230 V. Väčšinou vo vchode sa nachádza transformátor, ktorý pretransformuje sieťové napätie na bezpečné a to je potom ďalej rozvádzané do pivníc. Zaujímavosťou je, že ak sa vo vchode nachádza viac ako jedna pivnica a elektrina je zavedená do všetkých pivníc. Tak účet za elektrinu platia majitelia pivníc striedavo. Každý rok ho platí iný majiteľ. Čiže ak je pivníc deväť, tak na každého majiteľa pripadá zaplatiť elektrinu raz za deväť rokov. Takéto dohody nie sú v areály pivníc ničím výnimočným.
Areál malohorešských vínnych pivníc, patrí medzi tie pamätihodnosti Slovenska, ktoré nie sú známe širšej verejnosti. Pivniciam to však nijako neuberá na ich kráse, histórii, ani unikátnosti. Každému milovníkovi histórie a vinohradníctva, preto iba odporúčam navštíviť tento skvost našej nemej histórie.
[1] VEREŠČÁKOVÁ, LÝDIA. Nad vínnymi pivnicami zavoňal agát. In <https://dolnyzemplin.korzar.sme.sk/c/5907922/nad-vinnymi-pivnicami-zavonal-agat.html >
