Vzniku prvej ČSR predchádzal vznik jej ozbrojených vojenských jednotiek - Československých légií. Prvá československá republika teda istým spôsobom disponovala vojskom ešte pred svojím vznikom. Československé légie formované v Rusku, Taliansku a Francúzsku sa svojím vojenským podielom zaslúžili o jej vznik a obranu nezávislosti v prvých rokoch jej existencie. „Česi a Slováci žijúci v zahraničí nezaháľali a už 22. 8. 1914 vznikla prvá rota zahraničných dobrovoľníkov, 3. rota 1. pluku cudzineckej légie vo Francúzsku ROTA NAZDAR. V rovnaký deň vznikla v Kyjeve jednotka o sile práporu ČESKÁ DRUŽINA.“[1]
Rota Nazdar bola najmenšia časť zahraničnej légie vo Francúzsku, ale v roku 1915 Česi a Slováci, ktorí dobrovoľne prešli do srbského zajatia, boli presunutí do Talianska a odtiaľ do Francúzska. Československé jednotky boli posilňované aj o ďalších dobrovoľníkov z Ruska. Takto vznikla Československá brigáda, ktorá sa vyznamenala v bojoch o Vouziers a Terron. „Po prekonaní nedôvery talianskej strany, najmä vďaka agitácii Štefánika a Beneša, povolila talianska vláda vznik československých légií a vznikli tak prvé prieskumné roty. Začiatkom roku 1918 sa začala budovať československá divízia, ktorá sa vyznamenala v júni v bitke na Piave. Postupne vznikla ďalšia divízia a bol vytvorený armádny zbor, ktorý sa v auguste zapojil do horských bojov a na jeseň sa vyznamenal v bitke u Doss Alta.“[2]
Tento zbor zohral významnú úlohu po návrate do vlasti, keď sa podieľal na obsadzovaní územia Slovenska. Vojenské úspechy československých legionárov (bitka pri Zborove, Sibírska anabáza, Argonský front) dopomohli politickej agitácii exilových politikov o uznanie československej vlády a de facto aj štátu. „Podľa Masaryka dosiahlo zahraničné vojsko počtu 92 000 mužov v Rusku, 12 000 vo Francúzsku a 24 000 v Taliansku, celkovo teda 128 000. Údaje ministerstva obrany Českej republiky udávajú počet 90 000 legionárov a 5 040 padlých.“[3] Po návrate do vlasti sa z legionárskeho vojska stal základ formujúcej sa československej armády. Legionári sa stali základom dôstojníckeho a generálneho štábu. Avšak vyhlásením republiky nevzniklo automaticky aj jej vojsko s veliteľskou štruktúrou. Proces formovania regulárnej československej armády bol náročný a zdĺhavý.
O vytvorení Pražského veliteľstva informovali Lidové noviny z dňa 31. októbra 1918: „Od dnes prechádza československé vojsko do moci československého štátu. Vojenské veliteľstvo v Prahe bolo okamžite za jasotu dôstojníkov a vojakov obsadené vojskom československým. Okolo budovy stojí stále kordón vojska s národnými kokardami. Maďarské vojsko, ktoré bolo na dvore budovy, zložilo zbrane a popoludní odtiahlo z Prahy. V Prahe bude od zajtra iba české vojsko.“[4] Tu je však nutné poznamenať, že pojem „československé vojsko“ sa vzťahuje na jednotky prítomné na území novej republiky. Vzhľadom na to, že priestor Čiech a Moravy patril v dobe prvej svetovej vojny k zázemiu, sa na jeho území nachádzali záložné a poriadkové jednotky, ktoré však nemožno nazvať československým vojskom, keďže boli rôzneho národnostného zloženia. Pražským národným výborom bol zriadený Výbor pre národnú obranu. Bola to zložka pre vojenské záležitosti. Ministerstvo národnej obrany, ktoré bolo ustanovené 15. 11. 1918, bolo najvyšším orgánom vojenskej správy. „Vnútorná organizácia Ministerstva národnej obrany prešla počas existencie prvej republiky mnohými zmenami. Najviac zmien sa však uskutočnilo v rokoch 1918 – 1921. Toto obdobie sa vyznačovalo organizačnou nestálosťou spôsobenou rýchlymi zmenami vnútorných a vonkajších podmienok vo vývoji štátu.“[5]
28. október 1918 sa zapísal do dejín ako deň vzniku Československej republiky. Pre územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa však v podstate týmto dňom nič nezmenilo. Územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi ostalo naďalej pod vojenskou a správnou mocou uhorských orgánov. Začleňovanie týchto území do spoločného štátu prebiehalo pomaly a vojenskou cestou. Aj napriek tomu, že republika už formálne existovala a mala zadefinované aj svoje hranice (na južnom Slovensku definované dočasnými demarkačnými líniami), nezaobišlo sa jej začleňovanie bez vojenských konfrontácií. Väčšina územia Slovenska bola obsadená dobrovoľníckymi vojskami a formujúcim sa československým vojskom do konca roku 1918. Pre Uhorsko znamenala prehratá vojna jednak územné a ekonomické straty, ale zároveň vylúčenie armády ako nástroja zahraničnopolitickej sebarealizácie. Jedinou možnosťou zápasu o odtrhnuté územia bývalého Uhorska sa tak stal politický nátlak. V kombinácii s prouhorskými elementmi, ktoré sa razom ocitli v novom štáte, kde už neboli štátotvorným národom, vznikla na Slovensku maďarská iredenta. Jej hlavným cieľom bola obnova integrity Uhorska, a teda opätovné pričlenenie Slovenska k Maďarsku.
Po vzniku Východoslovenskej národnej rady v Prešove bola 11. decembra 1918 v mestskom dome v Košiciach za asistencie maďarských ozbrojených zložiek vyhlásená Slovenská ľudová republika a ustanovená nová vláda. Na čele novoustanovenej vlády stál prešovský župný archivár Viktor Dvortsák. Hlavným mestom tejto republiky sa stal Prešov. „Východoslovenská rada, ktorá prehlásila východných Slovákov za samostatný národ (Slovjaci), prehlasovala, že slobodnou vôľou tohto "národa" je ostať súčasťou Maďarska. Keďže táto idea nenašla podporu medzi obyvateľmi východného Slovenska, začala sa presadzovať idea samostatnej republiky, ktorá mala byť tesne spojená s Maďarskom.“[6] Nápadná orientácia Slovenskej ľudovej republiky na Maďarsko mala za cieľ jej následné pripojenie k maďarskému štátu. Tento iredentistický neuznaný štát zanikol 29. 12. 1918 po obsadení jeho územia československým vojskom. Prvá vážna hrozba po vyhlásení samostatnej republiky tak bola eliminovaná.
Obsadenie Slovenska československými jednotkami znamenalo iba prevzatie vojenskej a správnej kontroly, neboli vyriešené hospodárske podmienky ani sociálne postavenie obyvateľstva a najmä nie národnostná problematika. V tomto období sa prehlbovali pohraničné spory s Maďarskom. Ani jedna zo strán nebola spokojná so stanovenou demarkačnou líniou. Táto línia totiž neposkytovala uspokojenie ani politické, ani vojenské. Definitívne hranice Slovenska neboli stanovené, rokovalo sa o nich na Parížskej mierovej konferencii. „V tejto situácii odmietla maďarská vláda uznať suverenitu ČSR na Slovensku a 12. 3. 1919 vyhlásila v Budapešti XXX. Ľudový zákon o správe tzv. Slovenskej krajiny.“[7] Vzhľadom na vnútornú nestabilitu vznikli v Maďarsku sociálne a politické nepokoje, ktoré viedli k vzniku Maďarskej republiky rád.
Nový krajne ľavicový režim pokračoval v predošlej politike, aj keď s iným ideologickým odôvodnením. Nepriaznivá politická situácia viedla predstaviteľov ČSR k opatreniam na obranu štátu. Predpokladal sa vojenský konflikt s maďarskou červenou armádou, a preto boli vypracované operačné plány ofenzívneho charakteru. „Operáciu mala uskutočniť Východná skupina československej armády pod vedením generála E. Hennocquea, ktorá sa skladala z 3. divízie a 1. zmiešanej brigády a Západná skupina generála Piccioneho v zostave 6. a 7. divízie a 2. 3. a 4. brigády. Konečným cieľom ofenzívy bolo po obsadení Miškovca Piccionom a dosiahnutí rieky Tisa Hennocquem spojiť sa s rumunskou armádou a vytvoriť spoločný československo-rumunský front na východných hraniciach Maďarskej republiky rád.“[8]
Postup československých jednotiek začal 27. 4. 1919. Do 9. marca prebiehali vojenské akcie bez väčších komplikácií a obsadená bola takmer celá Podkarpatská Rus. 10. marca vojská generála Piccioneho obsadili Bolapatfalu a Szarvaskö, a tým vytvorili novú obrannú líniu Mályi – Alsázsolca - Gesztely – Monok – Tállya – Sárospatak. Bitka o Salgotarjánsku uhoľnú panvu skončila pre jednotky generála Piccioneho neúspechom a demoralizáciou mužstva. Zle vyzbrojené a demoralizované jednotky čelili v nasledujúcom období protiútoku maďarských jednotiek, výsledkom čoho bol ústup hlboko do vnútrozemia.
Séria porážok pokračovala do júna 1919. Maďarsku sa podarilo obsadiť značnú časť východného a stredného Slovenska. V takejto vojensko-politickej situácii bola 16. 6. 1919 vyhlásená Slovenská republika rád. Jej existencia, odhliadnuc od ideologických odôvodnení, mala za úlohu naštrbiť územnú integritu nového štátu vyčlenením časti jeho územia ako formálne nezávislého štátneho útvaru a jeho následného tesného primknutia k ideologicky blízkej Maďarskej republike rád. Ako opatrenie proti tejto hrozbe „v polovici júna 1919 vyhlásil na Slovensku minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár spoločne s francúzskym generálom E. Mittelhausserom vojenskú diktatúru.“[9]
Po reorganizácii velenia a síl československá armáda nasadila do bojov celkovo 102 práporov. Na diplomatický zásah spojeneckých mocností bolo Maďarsko nútené stiahnuť svoje jednotky zo Slovenska, ktoré bolo následne obsadené československými jednotkami. Maďarská republika rád zanikla pod tlakom vnútropolitickej nestability a najmä ofenzívy rumunskej armády. „Vojna zdevastovala rozsiahle územia Slovenska a vyžiadala si veľké straty na životoch. Na československej strane zomrelo 2 121 mužov, zranených bolo 2 348 a nezvestných 2 402 osôb. Maďari udávali 450 padlých, 3 691 zranených, 6 977 chorých a 471 zajatých. V skutočnosti ale museli byť ich straty vyššie.“[10]
Brániť územnú celistvosť republiky bolo potrebné už od jej samotného vzniku. Vojenské akcie prevádzané proti Maďarskej republike rád poukázali na mnohé nedostatky ešte úplne nesformovanej armády. V konečnom dôsledku však šlo o úspešnú obranu štátu, čo poznamenával aj generál Josef Šnejdárek v rozkaze, ktorý definoval charakter osláv 10. výročia bojov o Slovensko nasledovne: „Spomienky na boje z roku 1919 musia mať ráz dôstojnej a čisto vojenskej oslavy organizovanej civilnou osvetovou korporáciou. V príhovoroch k vojsku nepodlamujte bojového ducha armády zbytočným pripomínaním počiatočných neúspechov... Príhovor nech vykoná vojenský rečník, dôstojník vyššej hodnosti a vhodným spôsobom nech zdôrazní fakt, že v roku 1919, po odrazení Maďarského útoku, boli Maďari prenasledovaní hlboko na svoje územie a to, že československé vojsko neobsadilo Budapešť, sa stalo iba na vyšší rozkaz... Naše zbrane sa už raz merali so zbraňami našich južných susedov a konečné víťazstvo patrilo nám.“[11]
Vážnou vojenskou konfrontáciou sa stala aj tzv. sedemdňová vojna medzi Československom a Poľskom. V tejto konfrontácii šlo o sporné územie Tešínska na ktoré si nárokovalo jednak Československo, ale aj Poľsko. To bolo vojensky obsadené Poľskou armádou. 23. januára 1919 tak na rozkaz politických elít začala vojenská ofenzíva československej armády, ktorej výsledkom bola nová demarkačná línia a územný zisk v prospech Československa.
Podobná situácia ako v prípade územia Slovenska sa vyskytla aj v českom pohraničí. Ako sme už skôr uviedli, vyhlásenie československej republiky neznamenalo automatické podriadenie všetkých jej území pod jej správne orgány. Slovensko a Podkarpatskú Rus bolo potrebné vojensky obsadiť a tak vyňať zo správy maďarských orgánov. České pohraničie na tom bolo podobne. Majoritnú časť obyvateľstva sudetskej oblasti tvorili etnický Nemci, ktorí požadovali pričleniť toto územie k Rakúsku respektíve k Nemecku. V dôsledku toho bolo potrebné pohraničné územia Čiech vojensky obsadiť a tým eliminovať iredentu. „Československí politickí predstavitelia odmietli myšlienku odtrhnutia sudetského pohraničia s argumentom, že republika bez tohto územia nemôže ekonomicky, sociálne a ani politicky existovať. Vojenské obsadzovanie pohraničia začalo 29. novembra a trvalo až do konca roku 1918.“[12] Túto vojenskú akciu vykonávali 3 pluky československej armády, ktoré však boli sformované v improvizovanej podobe. Obsadzovanie pohraničia prebiehalo pokojne, boje sa však vyskytli v oblasti Mostu a Chebu. Vážnejší vojenský problém nastal až v marci 1919, keď nemecké obyvateľstvo v pohraničí začalo demonštrácie, ktorými si od vlády chcelo vydobyť právo na sebaurčenie, čo by v konečnom dôsledku smerovalo k naštrbeniu územnej integrity. Tieto demonštrácie sa vláda rozhodla vojensky potlačiť. Armáda preto zasiahla, čoho výsledkom bolo niekoľko desiatok mŕtvych občanov nemeckej národnosti. „Z pohľadu českej historiografie šlo o povstanie českých Nemcov proti československej republike, ktoré bolo potrebné zničiť ešte v zárodku. Celkovo bolo v pohraničí zabitých 53 demonštrujúcich z toho najviac v Kadani 24 a dvaja príslušníci armády.“[13]
„O hraniciach sa nerokuje. O hranice sa strieľa." Tento Masarykov výrok presne vystihuje obdobie vzniku Československa a formovania jeho definitívnej podoby. Vďaka úsiliu a odhodlaniu exilových politikov a legionárov vznikla Československá republika - domov dvoch bratských národov - Čechov a Slovákov. Žiaľ obrovský potenciál, ktorý republika pre tieto národy predstavovala, bol kvôli nejednotnosti ich politických predstaviteľov premárnený.
[1] OLŠINA, Ladislav. Československé legie v 1. světové válce. Břeclav : EUROPRINTY, 2014, s. 5.
[2] OLŠINA, Ladislav. Československé legie v 1. světové válce. Břeclav : EUROPRINTY, 2014, s. 6.
[3] POLÁČKOVÁ, Andrea a kol. První republika 1918 – 1938. Brno : Extra Publishing, 2016, s. 23.
[4] Vojenské veliteství v Praze vedeno českým štábem. In Lidové noviny, 31. október 1918, roč. 26, č. 299, s. 1.
[5] POKORNÁ, Alevtina – HOFMAN, Petr – STEHLÍK, Eduard. Československá armáda 1918 – 1938. Praha : IMPULS, 1991, s. 13.
[6] Anonym. Slovenská ľudová republika (1918). In <http://www.panzernet.net/php/index.php?topic=4207.0.>
[7] POKORNÁ, Alevtina – HOFMAN, Petr – STEHLÍK, Eduard. Československá armáda 1918 – 1938. Praha : IMPULS, 1991, s. 22.
[8] POKORNÁ, Alevtina – HOFMAN, Petr – STEHLÍK, Eduard. Československá armáda 1918 – 1938. Praha : IMPULS, 1991, s. 24.
[9] POKORNÁ, Alevtina – HOFMAN, Petr – STEHLÍK, Eduard. Československá armáda 1918 – 1938. Praha : IMPULS, 1991, s. 25.
[10] POLÁČKOVÁ, Andrea a kol. První republika 1918 – 1938. Brno : Extra Publishing, 2016, s. 42.
[11] VHA Bratislava, ZVV Košice, ZVV Košice 1925 – 1938, šk. 3, č. 1 - Dôverné rozkazy Zemského vojenského veliteľstva Košice ročník 1929.
[12] KÁRNÍK, Zdeněk. Malé dejiny československé (1867 – 1939). Praha : Dokořán, 2008, s. 504.
[13] Březen 1919 v českém pohraničí. In <https://sever.rozhlas.cz/brezen-1919-v-ceskem-pohranici-6834142>
