Versailleský mierový systém položil základy budúcim územným sporom, a tým pádom aj konfliktom medzi porazenými a novovzniknutými štátmi. Rozpadom Uhorska vznikli v strednej Európe nové štátne útvary, ktoré by bez garancie Francúzska, ktoré považovalo strednú Európu za svoju sféru vplyvu, nemohli udržať svoju samostatnosť. Do podpísania mierových zmlúv, ktoré môžeme považovať za definitívnu bodku za prvou svetovou vojnou, musela Dohoda niekoľkokrát zasahovať proti vojenským nepokojom a pokusom Habsburgovcov o návrat na trón. Z bývalého Uhorska sa po vytvorení nástupníckych štátov (Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, Rumunské kráľovstvo, Československá republika) stalo Maďarsko. Štát, oproti svojej minulosti, výrazne územne oklieštený a oslabený vojensky i ekonomicky. Územie dnešného Slovenska sa stalo integrálnou súčasťou Československej republiky a hranice, ktoré boli definitívne potvrdené Trianonskou mierovou zmluvou (4. jún 1920) sa stali príčinou antagonizmu a územných sporov medzi Československom a Maďarskom po celé medzivojnové obdobie. Československý štát sa vďaka svojmu ekonomickému potenciálu a liberálnemu demokratickému zriadeniu stal najvyspelejšou ekonomikou v strednej Európe. Komplikovaná politická situácia v polovici tridsiatych rokov však nasvedčovala, že vojenský konflikt v strednej Európe je iba otázkou času.
Vzhľadom na vojenské nebezpečenstvo hroziace Československu sa vláda rozhodla investovať miliardy korún do megalomanského projektu opevňovacích prác, od ktorého si sľubovala výrazné posilnenie vojenského potenciálu republiky. Tie sa začali realizovať v polovici tridsiatych rokov. (Podrobné informácie o československom opevnení sa dočítate v článku: https://hami.blog.sme.sk/c/482791/najdokonalejsi-pevnostny-system-v-europe-sa-tiahne-cez-vychodne-slovensko.html) Zo strategického hľadiska bolo prioritné zabezpečiť opevnením predovšetkým hranicu s Nemeckou ríšou. Opevňovanie Slovenska sa tak až na bratislavský úsek začalo v roku 1938. Vzhľadom na strategickú dôležitosť západnej časti Slovenska sa výstavba realizovala v smere západ – východ. Bratislava, vzhľadom na svoju dôležitosť, bola opevnená objektmi stáleho ťažkého opevnenia. Zvyšný úsek hranice s Maďarskom bol okrem Dunaja, ktorý ako hraničná rieka bol pre svoju mohutnosť, vzhľadom na vtedajšie vojenské možnosti a úroveň výzbroje a výcviku maďarskej armády, považovaný za prirodzenú prekážku, ktorú nie je potrebné zosilniť opevnením, opevnený stálym ľahkým opevnením vzoru 37 (ďalej iba LO vzor 37). „Opevnenie južne od Košíc pozostávalo z dvoch až troch línií opevnenia. Ďalší úsek pokračoval od Michalian cez Ladmovce, Viničky a Stredu nad Bodrogom k Somotoru, Malému Horešu, Pribeníku a Kráľovskému Chlmcu. Úsek končil na brehoch rieky Tisa pri Malých Trakanoch. Ropíky (dobový názov označujúci ľahké opevnenie) boli budované aj po oboch stranách železnice a ich hlavnou úlohou bolo chrániť železničné spojenie Košíc s Podkarpatskou Rusou.[1]Z histórie vieme, že tieto vojenské pevnosti sa v boji proti Maďarsku a Nemecku nakoniec nikdy nevyužili (resp. len v minimálnej miere v roku 1945 pri ofenzíve Červenej armády). Septembrová kríza v roku 1938 nebola riešená vojensky, ale diplomaticky, čo nakoniec viedlo aj k strate južných území Slovenska, ktoré sa dočasne stali súčasťou maďarského štátu. Toto nešťastné rozhodnutie spečatilo aj osud pevností. Maďarská armáda pristúpila, po zabratí južného Slovenska, k ich systematickému likvidovaniu (okrem objektov, ktorých likvidácia by mohla spôsobiť neželané škody). Niektoré pevnôstky boli dokonca zničené po druhej svetovej vojne keď sa južné Slovensko stalo opäť súčasťou Československej republiky a to v tzv. „zápase o pôdu.“ V tomto článku sa budem venovať práve týmto zaniknutým objektom ľahkého opevnenia, nachádzajúcich sa v obci Malý Horeš. V súčasnosti nie je v obci po týchto pevnostiach žiadna viditeľná stopa. Pri terénnom výskume sa však na mieste kde sa jednotlivé ropíky nachádzali, dajú nájsť kúsky betónu alebo nerovnosti v teréne, čo dokazuje, že tu v minulosti stáli. Z archívnych dokumentov dokážeme rekonštruovať obrannú líniu ktorá sa cez obec tiahla, a pomerne presne zamerať polohu jednotlivých objektov ľahkého opevnenia. Podľa informácií publikovaných na portáli www.ropiky.net prechádzala severným okrajom obce opevnená línia pozostávajúca z deviatich objektov opevnenia. Na nasledujúcom obrázku môžeme vidieť polohu jednotlivých objektov a strelecké pokrytie ich okolia.
Na nasledujúcom technologickom náčrte môžeme vidieť LO vor 37 typ A-180. Tento typ opevnenia je v československej fortifikácii najrozšírenejší a preto sa v obci nachádzali až 4 takéto objekty. Prvý v smere západ – východ sa nachádzal v severozápadnej časti chotára (približná poloha podľa GPS: 48.4017N,21.9254E). Druhým objektom tohto typu je na mape štvrtý objekt zľava. S najväčšou pravdepodobnosťou sa nachádzal v priestore pred cintorínom, kde je dnes vybudované parkovisko. (približná poloha podľa GPS: 48.40266N,21.94245E). Nasledujúci objekt tohto typu, šiesty zľava na mape sa nachádzal v priestore vínnych pivníc (https://hami.blog.sme.sk/c/483597/malohoresske-vinne-pivnice-500-rocny-historicky-unikat.html). Jeho umiestnenie nebolo náhodné. Palebný priestor strieľní totiž pokrýval strategicky dôležitú cestu do mesta Kráľovský Chlmec. (približná poloha podľa GPS: 48.40443N,21.95122E). Posledným opevnením typu A-180 bolo najvýchodnejšie, ktoré sa nachádzalo nad cestou do Kráľovského Chlmca. (približná poloha podľa GPS: 48.40841N,21.96707E).
Nasledujúci technologický nákres zobrazuje ľahké opevnenie vzor 37 typ A-160. Tento typ objektov bol v obci zastúpený 4 krát. Oproti predchádzajúcemu typu sa tieto dva objekty líšili iba uhlom strieľní, ktorý bol 160°, čo môžeme vidieť aj na nákrese. Prvý objekt tohto typu je na mape v poradí druhým objektom. Nachádzal sa severozápadnej časti chotára (približná poloha podľa GPS: 48.40587N,21.93184E). Druhý objekt tohto typu bol vybudovaný juhozápadne. (približná poloha podľa GPS: 48.40155N,21.93343E). Rovnaký typ objektu bol na mape aj piaty a ôsmy objekt. (približná poloha podľa GPS: 48.40463N,21.94575E a 48.40569N,21.96451E).
Najzaujímavejším objektom, ktorý sa nachádzal v chotári obce bol na mape v poradí siedmy objekt LO vzor 37. typ A-220 zobrazený na nasledujúcom náčrte. Tento typ československej fortifikácie sa totiž v pevnostnej línii na južnom Slovensku nevyskytuje často. Jeho strieľne zvierali uhol 220°, aby sa pevnôstka prispôsobila susedným objektom a poskytla im adekvátne krytie. Nachádzal sa na poli vľavo od cesty, ktorá vedie z ulice Onča k vínnym pivniciam. V období výstavby však ešte táto časť obce neexistovala. (približná poloha podľa GPS: 48.40116N,21.95713E).
Podľa archívnych materiálov spracovaných na portáli www.ropiky.net sa teda obcou Malý Horeš tiahla súvislá obranná línia pozostávajúca z ľahkých objektov vzor 37, pričom štyri objekty boli typu A-180, štyri typu A-160 a jeden typu A-220. Je pravdepodobné, ale zatiaľ archívne nepodložené, že južnou stranou obce sa tiahla druhá záchytná línia pevností, ktorá kopírovala železničnú trať a jej úlohou bolo v boji zastaviť prvotný nápor nepriateľa. Túto teóriu by mohol podložiť aj terénny výskum, ale v prvom rade archívne dôkazy.
Na záver článku chcem vyzdvihnúť presnú a precíznu mravenčiu prácu autorov databázy československého ľahkého opevnenia na portáli www.ropiky.net, a rovnako aj kolektív autorov interaktívnej mapy československých opevnení - www.mapa.opevneni.cz, ktorá svojou komplexnosťou prevyšuje nejednu publikáciu. Tento článok vznikol najmä vďaka ich obetavej práci.
[1] Kolektív autorov. Pevnosti a opevnenia - Kultúrne krásy Slovenska. Bratislava : Dajama, 2015, s. 86.
