V piatok poobede mi môj krpček ukázal pozvánku, ktorú dostal od spolužiaka. Oči mu svietili, keď mi vravel, že ho pozval na oslavu svojich narodenín. Oči zasvietili aj mne, keď som sa dočítala, že tá oslava je hneď na druhý deň a ja doma nemám nič, čo by sme mu mohli priniesť ako darček. Keďže slušnosť káže reagovať a pretože na tú "párty" krpček chcel ísť, vyťukala som telefónne číslo rodičov malého oslávenca a poďakovali sme sa za pozvanie so slovami, že určite krpček príde.
Sobota - nesobota, nastavila som budík a hneď ráno sme utekali na autobus do najbližšieho mesta kúpiť nejakú drobnosť. Autobus sme stihli, darček kúpili a okolo obeda zničení teplom (ktoré vonkoncom nie je aprílové) sme dorazili naspäť domov. Rýchlo uvariť obed, najesť sa , obliecť, zabaliť darček sme stihli za 40 minút... Viac času sme totiž na to nemali. S pozvánkou v ruke a s úsmevom na perách sme našli aj dom, v ktorom sa oslava mala konať. Vravím NAŠLI, pretože sme nemali ani potuchy o tom, kde máme ísť...Na lístoček prezieravá maminka síce napísala číslo domu i telefonický kontakt, ale nerátala s tým, že ja ako "nová" obyvateľka tejto obce som za tri roky môjho pobytu ešte nespravila exkurziu dediny a viem len, kde je obchod, obecný úrad, zastávka autobusu a cintorín.
Mamičku oslávenca som videla asi 2-krát vo svojom živote (stretli sme sa na rodičovskom združení), ani naši chlapci nie sú NAJ kamoši, ale naozaj ma toto pozvanie úprimne potešilo. Zvlášť, že sa cítim (väčšinou) ako prisťahovalec (čo aj som) a nájsť si spriaznené duše na novom mieste nie je ľahké. Vedela som, že oslávenec pozval takmer všetkých chlapcov z triedy (babenky boli veeeeeeeľmi urazené, že ich nepozval :-)))) ), ale zdôvodnil to, že chcú mať "pánsku jazdu."
Pri bránke nás už čakali a hoci sme trošku meškali, boli sme prví. Chvíľku sme si posedeli na dvore a keďže nikto iný medzitým neprišiel, nechala som chlapcov samých a vrátila som sa domov. V hlave mi vírili myšlienky, či prídu aj ostatní. Oslávenec netrpezlivo sedel v altánku a pri každom zvuku utekal k bránke, či už idú aj ďalší chlapci. A vždy, keď sa vrátil naspäť, jeho oči boli smutnejšie a smutnejšie, pretože nikto nechodil.
Navečer prišiel krpček domov. Plný nových zážitkov, nových dojmov a nových skúseností. Zastaviť prúd jeho slov ani nebolo možné :-))). Len oslávenec, ktorý prišiel aj s ním, mal síce úsmev na perách, no jeho pohľad bol pohľadom plný zrady a bolesti. Ako som sa dozvedela, okrem môjho krpčeka tam nikto iný neprišiel. Nik z rodičov nenašiel ani odvahu zdvihnúť telefón a poďakovať za pozvanie, hoci prísť nemohli (alebo nechceli?). Je mi ľúto oslávencovej mamičky, ktorá celý deň vypekala zákusky a napiekla horu perfektnej domácej pizze (mňam, mňam, mňam), no najmä mi je ľúto jednej detskej dušičky, ktorá vo veku siedmych rokov pocítila NEĽUDSKOSŤ, NEZÁUJEM a ZRADU... a viem, že túto spomienku na svoju PRVÚ "VEĽKÚ OSLAVU" si ponesie po celý svoj život :-(
