Helen – mama rodiny – začala o ňom rozprávať len tie najlepšie
veci.
Vedela, že býval asi pol hodinku cesty od nášho domu a že bol
dobrosrdečný, láskavý a celkovo úžasná osobnosť. Potom mi ale
povedala
niečo, čo mi zalialo oči slzami. “Bola som v jeho dome v tú noc,
keď
zomieral.” Práve v tú noc mala Helen ako policajtka službu. Keď sa
verejnosť dozvedela, ze Freddie je na sklonku života, nahrnuli sa, ako
inak novinári k jeho domu.
Helen bola z tých, ktorí mali strážiť Freddieho dom pred novinármi
a
vtieravými fotografmi. Opisovala mi ten neuveriteľný chaos, čo tam
vznikol, nahrnuli sa tam nielen novinári, ale aj fanušikovia z celého
okolia a možno aj zďaleka. Ona tam stála v policajnej uniforme a po
lícach jej stekali slzy veľké ako svet. S pocitom, že odchádza
taký
úžasný človek, s pocitom, že je k nemu tak blízko, ale zároveň
tak
ďaleko.
Mala to šťastie, že ho mala možnosť vidieť a spoznať aj osobne a
tieto
spomienky naňho jej nikto nezoberie.
Ja som len potichúčku počúvala, ako mi opisuje práve túto
najsmutnejšiu
spomienku a nedalo sa neplakať.
Freddie, we love you!
