Moju rýchlostnú skúšku som začala v byte, kde som prespávala...
10:00 – rýchlo som sa obliekla. Lepšie povedané, hodila som na seba to, čo som mala poruke, obula to, čo som mala ponohe a vybehla z bytu. Skoro som si zabuchla kľúče vo dverách, zabudla som si vyzuť ponožky a tak som to veľmi rýchlo skúšala vo výťahu, v ktorom som sa viezla s ďalšími dvomi “výťahujúcimi“ (btw, prvýkrát som šla v tom výťahu s niekým .. a myslím, že som nezanechala práve najlepší dojem... ale je tam toho ..veď sa tam tak skoro opäť neukážem).
Vybehla som z výťahu akoby ma masový vrah naháňal a bežala som na autobus, ktorý už stál na zastávke . Ja som ho MUSELA stihnúť, aj keď o 5 minút šiel ďalší. Napratala som sa dnu a hneď, ako sa pohol, som zistila, že sa mi sukňa zavrela vo dverách. Lenže autobusár ma nepočul, ľudia ignorovali (alebo si skôr mysleli, že som sa zbláznila), a tak autobus s číslom 200 nebol obyčajným autobusom. Stal sa z neho autobus s vlajúcou sukňou. A to len vďaka mne! :)
Vystúpila som z autobusu, veľmi rýchlo som si skontrolovala sukňu a bežala (šprintovala) k metru. Trojskokom som si to hádzala na eskalátoroch, keď mi niekto skočil na sukňu ( keď sa budem nabudúce ponáhľať, oblečiem si radšej nohavice.. len či v tej rýchlosti dokážem zapnúť zips!? ). Sukňa z toho vyviazla iba s menšou dierkou (ale aj tak ma to dosť naštvalo... veď to je moja obľúbená!). Ale nenechala som sa vyviesť z miery. Musela som sa predsa ponáhľať!!
Stihla som to! Vtrhla som dnu (do metra - do toho správneho, ktorý prišiel 10:16... čo tam po tom, že 10:18 prichádzal ďalší..). Chvíľu som sa vydýchavala, keď veľmi (podľa mňa) netelefonický hlas oznámil: „Muzeum.“ Vybehla som von a utekala rýchlejšie ako keď Lola bežala o život! Cestou von som vrazila do minimálne troch ľudí, pričom na jedného z nich by som sa za normálnych okolností určite aspoň usmiala a skoro bez dychu som vybehla na Václavák.
Tu ma osvietilo (aj slnko :) a jednoducho som MUSELA prestať! Ja som už vôbec nevládala! Možno to bolo mojou úbohou kondičkou a možno tým, že ponáhľanie nie je pre každého. Teda pre mňa určite nie...
