
Ticho ju počúvame, keď nám je smutno, občas ju nechtiac počúvajú s nami susedia, keď šalieme radosťou.
Prebúdza v nás emócie,tečú nám pri nej slzy, ľúbime pri nej,vyvoláva spomienky na niekoho blízkeho...
A to, keď ešte hrajú naše deti,či vnúčatá.
Nevnímame, že občas aj falošne, ale pozeráme ako ich malé prsty nedočiahnu na všetky struny huslí,
ako sa ich líčka nadúvajú a červenejú pri fúkaní na flautu, ako nevládzu utiahnuť harmoniku...
a vôbec nám nevadia tie falošné tóny.Sú to pre nás magické okamihy, ktoré nás rozochvejú.
Bola som na Trojkráľovom koncerte v kostole, kde hral vnuk v sláčikovom orchestri.
Už samotné miesto nás robí vnímavejšími a citlivejšími.Organizátori projektu nás na začiatku poprosili,
aby sme počas koncertu, medzi vystúpeniami netlieskali, aby sme sa v tichu zahĺbili a zdieľali
hudbu spolu s účinkujúcimi.
Koledy,Bach, Händel, Vivaldi či Weber, naozaj, ťažko sa bolo ubrániť potlesku.
A na záver, Tichá noc. A hoci som ju v tomto období počula nespočetne krát,
teraz bola úžasná:nič, len dvadsať sláčikov....zimomriavky.
...priznám sa, hudbe nerozumiem.
ale na to, aby hudba v nás vyvolala nejaké emócie, nepotrebujeme predsa mať dokonalý sluch, potrebujeme srdce,
ktorým všetku tú nádheru precítime.