Po tele mi prebehli zimomriavky.
A v duchu som sa pýtala, ako sa budú títo chlapci správať k svojim partnerkám?
Ako ich poprosia o obed, ako ich pozvú na prechádzku?
A čo deti, budú počúvať takéto rozhovory v rodine?
Zo zamyslenia ma vytrhli dievčatá, ktoré prišli na zastávku
a nemali problém zapojiť sa do rozhovoru....
Rozhovor týchto detí bol popretkávaný "cudzími" slovami, ktoré tu nemôžem ani spomenúť.
Kto je vinný za takéto správanie:
média, ktoré servírujú zostrihmi správanie nás dospelákov tak,
že je tam viac pípania ako hovoreného slova ?Deje sa to každý deň!,
rodičia, ktorí nemajú čas, alebo nechcú vidieť správanie svojich detí?,
či my všetci, teda aj ja, ktorí prechádzame takéto správanie bez povšimnutia?
Priznám sa, aj ja som mlčala. Bála som sa, aby sa tá spŕška vulgarizmov neobrátila na mňa.
Nebolo by nič jednoduchšie ako ukončiť toto zamyslenie konštatovaním,
že dnešná mládež je agresívna, vulgárna.
Obávam sa však, že takéto schémy zvyčajne klamú.
Za agresívnejšou artikuláciou, vulgárnosťou sa veĺmi často skrýva plachosť
a strach z výsmechu či posmeškov,a tak teda tá vulgárnosť je možno iba ich ochranným sfarbením.
Tak vieme, ako je to s našimi deťmi,
Aké je ich postavenie medzi spolužiakmi?
Zaujímajú nás bytosti plné rozporov, otázok, neistoty?
Alebo dobrovoľne odmietame skutočnosť....
