S ľahkou nostalgiou v srdci, ktorá patrí k jeseni,
ticho kráčame po miestach, ktoré práve v tomto období nás sprevádzajú dúhou farebných venčekov,
mihotajúcimi sa plamienkami kahančekov, ťažkými dažďovými slzami a robia dokonalú kulisu spomienkam...
S úctou a pokorou sa zastavíme na mieste, kde leží niekto blízky, koho sme stratili a nevieme sa vyrovnať nielen s bolesťou,
ale aj s ďalším momentom..možno výčitkami svedomia.
Možno si zrazu uvedomujeme, že sme svojej mame či otcovi zabudli povedať ako veľmi ich ľúbime,
možno si zrazu spomenieme na "ďakujem",ktoré sme nepovedali.
Nestihli sme,alebo sme sa hanbili povedať rodičom slová vďaky, akoby sme ani nevnímali ten pocit istoty
a lásky, ktorým nás obdarúvali.
Až teraz si uvedomujeme, že nás okrem viditeľných vecí, ktoré môžme vziať do rúk,potešiť sa nimi, ale aj zahodiť, keď sa nám zunujú ,
obdarúvali aj vecami, ktoré sú neviditeľné, ale dávajú nám zmysel života:láskou, úctou , toleranciou.
Slza poznania sa kotúľa a vyplavuje smútok...
Svojim vnukom stále hovorím, že ich veľmi ľúbim. Chcem, aby to bez problémov dokázali povedať svojim rodičom, svojej žene, svojim deťom.
Nezabúdajme a nehanbime sa hovoriť svojim blízkym ,či menej vzdialeným, tie pekné čarovné slová:
"Mám Ťa rád",ktorými prejavujeme nielen lásku ,ale aj svoje poďakovanie, ba dávame nimi najavo, že si ich vážime, že ich potrebujeme.
A možno jedného dňa aj my budeme chcieť veľmi, veľmi počuť tie slová....
