Ticho,upratujem v sebe

...sadla som do auta a ušla mimo civilizáciu.
Túlala som sa miestami, kde som stretala len obyvateľov lesa.A večer, miesto, kde nie je elektrina, len mihotajúce plamene ohňa a pukot polien. A obloha. Takú v meste neuvidíš. Nerušená svetlami pouličných lámp a reflektormi áut. Posiata hviezdami. Sedím schúlená a hľadám tú svoju.....
Všade ticho. Upratujem si v sebe.
V jednom biblickom príbehu pocestní stretli pri studni osamelého pustovníka a spýtali sa ho,v čom vidí zmysel života v takom tichu.
Pustovník, ktorý práve čerpal vodu im namiesto odpovede povedal, aby sa pozreli do studne. "Čo vidíte?", spýtal sa pustovník.
"Rozčerenú, mútnu vodu", odpovedali. Po chvílke rozhovoru ich pustovník opäť vyzval, aby sa znova pozreli do studne.
Keď do nej pozreli voda bola tichá,číra a oni v nej uvideli svoj obraz.
"Tak je to aj s tichom, v ňom človek pravdivo poznáva sám seba" povedal pustovník.

Po dvoch dňoch sa teším, že sa vraciam späť do civilizácie. Vaňa teplej vody, počítač,postel....a stretnutia.
Túlam sa ulicami mesta a pristavujú ma známi otázkou:"Ako sa máš" a mnohí ani nečakajú na odpoveď, iní sa pýtajú ďalej.
Tu sa mi niekto prihovára slovami: "vyzeráš výborne", prázdna fráza, pomyslela som si, ale hlas pokračuje: "vymeň si tú fotku, je hrozná..". Zaskočilo ma to, ale bola som rada, že mi niekto povedal pravdu.

A zrazu si uvedomujem , že poznať sám seba, odhaliť pravdu v sebe samom, nemôže človek ponorený do seba ale v rozhovore s niekym blízkym, či vzdialeným.Aj keď to občas zabolí. Vtedy však začína veci inak vnímať a prežívať,dokáže nad sebou pozitívnejšie rozmýšľať.