Stále si musím pripomínať, že musím uvoľniť zovretie a nechať sa viac unášať prúdom. Nie úplne, len tak, aby som sa neustále nesnažila mať všetko pod kontrolou. Pretože takto svet nefunguje. Ak niečo pevne zovierame v rukách, prídeme o to. Ale naopak, ak popustíme opraty a necháme životu trochu voľnosti, prinesie nám viac ružových lupeňov. Poviete si, čo za nezmysli to rozprávam, aké ružové lupene preboha? Tak ja vám to poviem...
Jedného dňa som išla na ajurvédsku masáž. Nebudem vás nudiť podrobnosťami, spomeniem len to, čo je pre tento článok dôležité. A tým dôležitým bola kúpeľ vo vani plnej ruží. Už to dáva trochu zmysel? Nie? Tak poďme na to...
Sauna ma pripravila na až príliš uvoľňujúcu masáž, počas ktorej prišlo ono prepojenie a ja som sa naozaj veľmi upokojila a uvoľnila na to, aby som mohla pochopiť, že nemôžem v rukách držať to, čo chcem, a ani sa za tým nemôžem hnať. Uvedomila som si, že ak uvoľním zovretie a nechám sa s dôverou unášať, vrátim sa so všetkým, čo budem chcieť, a čo potrebujem. Tak ako som pustila do prúdu lupeň ruže, ktorý ma mal predstavovať, a ktorý po uniknutí z môjho zovretia, vrátil sa do mojej dlane spolu s ďalšími. Tak musím aj ja uvoľniť zovretie a nesnažiť sa bojovať s prúdom, ale nechať sa ním unášať a plávať v ňom. Takto sa ku mne môže pripojiť všetko akosi prirodzene. Ako by povedala Dori: "Stále plávať, stále plávať!"
Nemusíš sa snažiť pevne zovierať svoj život v rukách, nemusíš bojovať o to, čo chceš. Dôveruj a nechaj sa unášať prúdom, ktorý si vyberieš. Vyber si cestu a dôveruj jej. To čo chceš naozaj máš, len ak to pevne nedržíš v dlani. Nesnaž sa riadiť a mať kontrolu. Buď pokojný. Dôveruj. Všetko čo potrebuješ, už je na ceste za tebou.
Posledné dni si to snažím naozaj pripomínať, ale zároveň si uvedomujem, že si musím dopriať... Ako to povedať? Nechať si dopriať všetko to, po čom túžim. Pretože síce niečo chcem, a viem, že to chcem. A aj toho dosiahnem. Ale potom pochybujem o tom, prečo som to dostala, ako je to možné a či si to vôbec zaslúžim? Nie je to istým spôsobom sabotáž? Po niečom túžime a vo chvíli, keď to k nám príde, nie sme schopný dopriať si to. A pochybujeme o tom, prečo by sme to vôbec mali dostať? Prečo práve ja? Je vôbec niečo takéto možné? Nie je to až príliš nápadné šťastie? Prečo má človek tendenciu tak veľmi o všetkom premýšľať? Ženieme sa za niečím a vo chvíli, keď toho dosiahneme, začneme o sebe pochybovať. Začneme pochybovať o živote. Ale prečo si nie sme schopný dopriať?
A ako vlastne dosiahnuť toho, aby sme prestali večne pochybovať? Ako si vlastne dopriať? Ako dosiahnuť úplnú dôveru? A dôveru k čomu? Alebo ku komu? Je to len o dôvere voči sebe samému alebo do toho musíme zahrnúť aj dôveru voči životu samotnému?
Všetko sú to len filozofické otázky. Ale každý z nás si istým spôsobom sám sabotuje možnosť žiť vo svete, v akom žiť chce. A pritom stačí len "plávať s lupeňmi".
