Bielorusi boli medzi prvými cudzincami, ktorí sa pripojili k Ukrajine v boji proti Rusku a opolčencom zo samozvaných Národných Republík Luhanska a Donecka. Od leta 2014 bojovali na najhorúcejších pozíciách frontu; najskôr ako súčasť ukrajinských dobrovoľníckych formácií, neskôr ako separátna podjednotka. Keď Rusko vo februári 2022 napadlo Ukrajinu celoplošne, Bielorusi sa zmobilizovali znovu a zorganizovali do bojaschopných jednotiek. Ich rýchla mobilizácia zohrala rozhodujúcu úlohu v boji proti ruskému postupu na Kyjiv v prvých týždňoch invázie. Logika ich mobilizácie bola jednoduchá: „bez slobodnej Ukrajiny nebude slobodné Bielorusko“.
Od demonštrantov po bojovníkov
Pre bieloruských vojnových veteránov z Donbasu bola vojnová mobilizácia tranzíciou od aktívnej účasti v revolúcii na Majdane, a od apríla 2014 pridruženia k ukrajinským formáciám územnej obrany. Bielorusi, ktorí podporovali Majdan, alebo sa k nemu pripojili, vnímali Janukovyčove represívne metódy proti demonštrantom ako podobné praktikám Lukašenka; ak by Janukovyč zvrhol revolúciu, Ukrajina by sa mohla premeniť na diktatúru porovnateľnú s Lukašenkovým Bieloruskom. Pre Bielorusov bolo dôležité zabrániť zajatiu ďalšieho štátu „Putinovou bábkou”.
Ruská okupácia Krymu, ktorá nasledovala po páde Janukovyčovho režimu, bola pre Bielorusov potvrdením Putinovej túžby ovládnuť Ukrajinu. Premenila protestnú mobilizáciu v Ukrajine na mobilizáciu sebaobrany pre jej územnú celistvosť; a motivácia Bielorusov podporovať demokratickú budúcnosť Ukrajiny sa zmenila na podporu jej ľudu v boji za nezávislosť od Ruska.
Spolu s okupáciou Krymu ruskí politickí technológovia spustili ideologickú kampaň zameranú na agitáciu podporného hnutia za “návrat“ Krymu do “historického a civilizačného priestoru v rámci Ruska”. Ruským cieľom bolo destabilizovať Ukrajinu vytvorením obrazu občianskej vojny proti vláde. Podarilo sa to: od marca 2014 sa v juhovýchode Ukrajiny vznietila takzvaná “Ruská jar”.
V polovici apríla ukrajinský prezident Turčynov spustil protiteroristickú operáciu vo východnej Ukrajine s cieľom čeliť územnému postupu nelegálnych ozbrojených skupín (opolčencov), ktoré vznikli počas Ruskej jari, súčasťou ktorej bolo povzbudzovanie civilného odboja vo forme skupín územnej obrany. K týmto formáciám sa pridali Bielorusi, najmä k Pravému Sektoru, a od mája 2014 k Azovu.
„Keď Rusko anektovalo Krym, vedel som, že príde vojna,“ vysvetlil Kit svoje rozhodnutie opustiť život v Bielorusku a zapojiť sa do vojny. Písal sa rok 2015 a Kit práve dovŕšil osemnásť rokov. Formácia, do ktorej sa Kit zapojil, bola Taktická Skupina “Belarus” (TGB) - prvá čisto bojová jednotka združujúca bieloruských dobrovoľníkov, ktorí sa mobilizovali na strane Ukrajiny od roku 2014. Bola založená za účelom získavania bojových skúseností na najhorúcejších miestach Donbasu: Pesky, Avdiivka, Mariinka či Mariupol. V roku 2015 sa táto skupina rozrástla na tridsať členov.
Za vytvorením bojom skúsených bieloruských jednotiek bol ďalší dôvod: zatiaľ čo Bielorusi viedli aj vlastnú vojnu za slobodu Bieloruska – a začali si budovať národnú armádu, ktorá bude pripravená zvrhnúť Lukašenkov režim.
Po roku 2016 sa skončila aktívna fáza vojny na Donbase, čo viedlo k demobilizácii. Až do 24 februára 2022.
Veteráni TGB sa okamžite remobilizovali a prevzali kľúčové úlohy inštruktorov, dobrovoľníkov teritoriálnej obrany a obrancov Kyjiva, a organizátorov infraštruktúry pre rekrútov.
Bieloruských nováčikov inšpirovali k mobilizácii dva faktory: existenčná hrozba, ktorú predstavuje ruský postup, a jeho podpora Lukašenkom vo forme útoku z bieloruského územia. Mobilizácia sa stala morálnou povinnosťou Bielorusov.
Dva týždne po invázii sa pridalo také množstvo Bielorusov, že sa veteráni uchýlili k vytvoreniu samostatnej bieloruskej skupiny – a nazvali ju batalión Kastuś Kalinoŭski. Kit sa stal jeho veliteľom.
Výber osoby Kalinoŭského ako symbolu nebol náhodný; Kalinoŭski je vnímaný ako prvý bieloruský národný hrdina, ktorý v roku 1863 spoluviedol povstanie za národné uznanie zo strany poľských a ruských vládcov, a proti ruskej opresii.
Kalinoŭski tiež predstavuje princípy rovnosti a cti v boji; Kit a ďalší veteráni sa považujú za „šľachticov“ - chránia Bielorusko rovnako ako rytieri, ktorí chránili krajiny Litovského veľkokniežatstva, rozprestierajúceho sa od Baltského mora na severe až po Čierne more na juhu. Táto myšlienka je znázornená v symbole bieloruských bojovníkov - „Pahonja“ (Hon), ktorý znázorňuje červeného rytiera na koni pochodujúceho do boja.
Padlí členovia Taktickej Skupiny “Belarus” sú preto považovaní za národných hrdinov, ktorí písali súčasné dejiny Bieloruska a jeho boja za nezávislosť. Ich noms de guerre (Litvin, Volat a Teror) sa stali názvami bojových podjednotiek pluku Kalinoŭski.
Bielorusi považujú boj proti Rusku v Ukrajine za existenčnú úlohu pre prežitie bieloruského štátu a národnosti. Pre nich bolo Rusko „vždy imperialistické“, ako kniežatstvo, ako cárstvo a ako federácia. Preto, ako hovorí Kit, “Praví Bielorusi nikdy nebudú bojovať na strane Ruska. Bielorusi sú samostatný národ, bratský národ Ukrajincov. Bielorusi sú povinní vzdorovať ruskému imperiálnemu režimu [a] bojovať až do konca, najprv Ukrajina, potom Bielorusko,” pretože “Rusko musí byť, a bude zničené.”
