Dočkali sme sa. Ďalšia zmena prichádza.

Niekedy sa zmeny udejú akoby mimovoľne a inokedy sú plánované. Pri zmene v spoločnosti sa niekedy zdá že sa dlho veci nehýbu a potom prídu skokovo a radikálne. Nielen pandémia a kríza energií či vojna na Ukrajine ale aj ekologické zmeny v prírode nás nútia meniť naše konzumné nastavenia brať a drancovať. Keď sa pozrieme na súvislosti, tak pokoj a čistá príroda je dnes zriedkavosť. Pomaly by ľudia chceli ísť autom aj na Lomnický štít a do kostola ku oltáru. Nekráčame opačným smerom, keď v Rakúsku, Holandsku, Dánsku, Fínsku ale aj v Lotyšsku vidím kombináciu vlak a bike ako každodennú a skutočne pre všetkých. Príroda je len jedna, zem je len jedna. Často sa na Orave i v Bratislave zastavím a počítam tie tisíce áut a nestačím sa nadychnúť vzduchu pre zamorenie z vyfukových plynov. Čo je pre Slovensko aktuálne typické, že aj bežný človek si vymení obyčajné auto za SUV a dáva svoju moc a aroganciu na obdiv. Je jedno čo je a čí je. Len pár ľudí sa zaujíma ako zmeniť svoj životný štýl a dať iným veciam prednosť. Ekológia sa nenosí ani medzi ľuďmi ani medzi poslancami. Vždy si nájdu spôsob ako obmedziť človeka bez auta či prírodu samotnú. A tá šírka záberu niekedy vyráža dych. Len nepatrná časť spoločnosti sa obmedzuje a dáva priestor prírode, čistému vzduchu a zmenšovaniu množstva odvadu. Na potulkách prírodov sa predsviedčam, že tam kde sa človek nedostal plastový odpad sa už dostal. A nie je to len vodou, ktorá nahromadené plasty odnesie z brehu a o nikoľko desiatok kilometrov sa ten plast zachytí na konáre stromov, takže rieka a okolie vyterá ako smetisko. Mestá, obce a vodohospodárske spoločnosti to vôbec neriešia. Je len pár jednotlivcov a pár skupín, ktoré sa tomu vždy na jar a na jeseň venujú. Až keď nastane kolabs sa veci zmenia. My na Slovensku nevieme veciam predchádzať, my riešime len vyhrotené a krízové situácie. Niektoré aj po 30 rokoch. Alebo až potom, keď sa to prejavuje na úmrtiach ľudských životov. Vždy máme nádek pri zmene v spoločnosti a personálnych zmenách ale vždy sa to na konci akosi rozpadne. Ťahať za jeden povraz a zodpovedne sa stále musíme učiť. Aj v očakávaní, čo nový polrok s novými ľuďmi prinesie.