A máme to za sebou...

Ráno sme prišli na pol ôsmu do školy. Všetci nás varovali, že keby sme prišli neskoro, radšej ani nemáme chodiť. Pol hodinu do ôsmej sme strávili čakaním pred triedou s tým, že ak človek nebol ešte v dostatočnom strese, ochotní spolužiaci pomohli. Keď som išla na WC, dievča vo vedľajšej kabínke práve vypúšťalo svoj stres "vrchom"... Poučili sme sa, zajtra prídeme všetci na ôsmu.

Témy, ako sa dalo čakať ani nešli okolo tých, ktoré boli avizované. Bola tam nejaká úvaha o knihách, potom rozprávanie - Každá lavica niečo skrýva, charakteristika - My sme my a diskusný príspevok o rodine.... Dalo sa vybrať ako sami vidíte, témy boli celkom pekné. Písala som charakteristiku, občas som sa bála, že skĺznem do úvahy, tak som tam rýchlo šupla zopár prídavných mien a bolo... Rozsah som splnila a dovolila by som si povedať, že by sa v tej mojej práci dala nájsť aj nejaká tá myšlienka. Z celej triedy (až na nejakých totálnych streserov) som mala dobrý pocit.

Prebiehalo to vo veľmi pohodovej atmosfére. Profáci sa každú hodinu striedali a boli milí. Mnohých sme videli po veľmi dlhej dobe, a tak na nás pôsobili aj dosť inšpiratívne. Napríklad jedna naša pani profesorka, ktorá celý čas sedela s vreckovkou cez celú tvár (kvôli bacilom) a keď spolužiačka zavrela okno, lebo jej ťahalo na kríže, vystrelila ako zmyslov zbavená a vynadala jej, že sa má obliekať poriadne a nech okamžite otvorí, lebo bacily tu predsa nemôžu cirkulovať. Štyri hodiny boli až až...väčšina z nás odovzdala už po dvoch.

Po škole sme si iši sadnúť do jednej kaviarne pri škole, ktorú familiárne nazývame "U Zloby" a opäť nás potešilo, že aj keby sme nenapísali ten sloh na výbornú, určite sa z nás nikdy nestanú také zloby, ako je pani čašníčka. A to je snáď dôležitejšie ako napísať na jednotku...

Zase len veľa kriku pre nič (dúfam len, že to budem môcť povedať aj po zajtrajšej angličtine).