Jazykový pobyt na slučku...

Bolo to keď som mala 14 rokov. Vek myslím celkom vhodný, i keď určite som patrila k najmladším. Naši ma na môj nesmierny nesúhlas, bojkot, boj a nárek donútili odísť na 3 týždne na jazykový pobyt do Anglicka, na Anglickú Riviéru. Na obrázkoch samí šťastní ľudia, krásne počasie a slnečné pláže...vtedy sa mi to ešte nezdalo podozrivé. Doma som sa snažila držať zubami-nechtami, no rodičia boli neoblomní.
,,Uvidíš, bude sa ti tam páčiť, nájdeš si tam veľa nových kamarátov a po anglicky budeš po návrate hovoriť ako nativespeaker." počúvala som každý deň pred odletom.

Samotná cesta pre mňa už nebola až takým vzrušením, pretože keď som mala 9 letela som sama do Ameriky, a tak som s kľudom Angličana (doslovný preklad tohto idiomu z anglického znenia do slovenčiny je: pokojný ako uhorka) nastúpila vo Swechate do lietadla a po jeden a pól hodine som vystúpila v Londýne. Tu som mala čas asi nejakých 8 hodín, kým pre mňa prišiel autobus a keďže máme v Londýne kamarátov, čakala ma na letisku naša známa a šli sme na chvíľu von. Do mesta sme si netrúfali, pretože ani 8 hodín nie je na Londýn ani zďaleka dosť, a tak sme sa len túlali po parkoch. Na letisko sme prišli včas, no bohužiaľ môj autobus nie. Meškal 7 hodín a moje zúfalstvo bola stále väšie a väčšie. Nakoniec dorazil, ja som sa rozlúčila a so slzami na krajíčku nastúpila.

Cesta autobusom do mestečka Torquay (Devon) nám trvala veľmi dlho, pretože sme zrovna chytili nejakú zápchu. Už keď som nastúpila začala som tušiť, že prísľuby tiet z agentúry, že tam budem na sto percent jediná Slovenka asi budú pravdivé. Zo všetkých strán ku mne doliehalo hlasné, až burácajúce, jednoducho pravé španielske : Ola! Bola som úplny outsider, o komunikácií v angličtine som prestala už aj snívať. Cestu som radšej prespala. Keďže nie som typ, ktorý hneď za hocikým príde a zoznámi sa, nikto sa mi celú cestu neprihovoril. Načo? Kamarátov tam mali dosť a rozprávať s nimi bolo o veľa jednoduchšie.

Do Torquay sme dorazili až za tmy a strašne vyčerpaní. Vystúpili sme z autobusu a keď povedali naše meno, už takmer v polospánku doplazili sme sa k nejakej veselej rodinke. Mňa osobne čakala na parkovisku pani, asi okolo 40. Veľmi nevýrazná, nemám k nej čo dodať. Šli sme domov a zaspala som okamžite.

Ráno som vstala a zistila, že nie som jediný návštevník v dome. Bývali tam so mnou 3 Nemky, 1 Španielka a ešte mali prísť 2 Francúzsky, ktoré mali byť so mnou na izbe. Vtedy som pochopila, že táto žena - Meggie si tým zjavne zarába. Tým pádom k nám samotným pristupovala ako k "tovaru". Pokusy o rozhovor s ňou ma omrzeli dosť rýchlo...bolo to totž nemožné. Na raňajky sme mali samí biely chlieb, nutelu, džús, wafle...no jednoducho vyzeralo to super. Omrzelo ma to však asi po 5 dňoch a keď som si predstavila, že to isté budem jesť ešte ďalších 17 dní bolo mi dosť mizerne. Podobne to bolo aj s desiatami, obedmi a večerami. Vlastne nie podobne, úplne tak isto. Moja radosť po návrate z púheho pohľadu na zeleninu alebo ovocie bola nepopísateľná.

Do školy sme prvýkrát išli spolu so španielkou s môjho domu, volala sa Lucia. Celkom fajn cesta...začala som aspoň dúfať. Prišli sme do školy, pustili nám zopár videí ako sa máme správať, dali nám napísať test a zaradili nás do skupín. V celej škole nás bolo asi 30. Jedno dievčatko z Poľska (malo asi 9 rokov, po anglicky nevedela vôbec a keďže som bola jediná, kto jej aspoň trochu rozumel, trávili sme spolu dosť času...mrzí ma, že si napamätám jej meno), 3 portugalci a okrem mňa zvyšok španielov.

Celý čas bol program skvelý, lektorí úžasní, dokonca aj počasie nám celkom vyšlo. Všetko bolo fajn, kým sme boli v škole. Mala som opačný režim ako tu. Do školy som sa tešila a voľný čas nenávidela. V škole boli decká nútené rozprávať po anglicky, i keď potom ako ma preložili do pokročilejšej skupiny, teda k starším, tí na to tiež dosť kašlali. Po škole som však nemala čo robiť, domov som ísť nechcela, pretože moja host mama bola potvora na pohľadanie...vyfajčila asi 30 cigariet denne, a mala dvoch obrovských psov a 4 mačky, ktoré neustále behali po dome. Raz som jej dala vyprať svoje veci a cez chlpy z tých zvierat som ich ani nevedela nájisť...prala som si potom radšej sama v rukách.

Flákala som sa sama po vonku a bolo mi vážne hrozne.
Dve dievčatá z Fráncúzska, čo bývali so mnou na izbe boli schopné so mnou hovoriť nanajvýš o počasí a o tom čo mali na obed. Ďalej, bohužiaľ ich slovná zásoba nesiahala....

Asi v strede môjho pobytu, prišli dvaja súrodenci z Čiech, ktorí ma aspoň čiastočne vykúpili a naozaj im vďačím za veľa. Síce neboli úplne moja krvná skupina, ale neviem ako by som to tam bez nich zvládla.

Domov som volala celkom často, a tak naši vytušili, že niečo nie je v poriadku. Kontaktovali agentúru, tu na Slovenku a tí správu posunuli do Anglicka. Riešenie môjho problému spočívalo v tom, že za mnou prišiel môj lektor, spýtal sa : "Is everything all right?", ja som povedala, že áno a to bol koniec. Nedošlo mi totž na čo sa pýtal...

Tri týždne mi ubehli ako tri roky a keď som prišla domov, aj napriek tomu, že som bola na našich naštvaná ako nikdy v živote, nikdy som nebola taká šťastná, že ich vidím.

Preto milí rodičia, viem, že môj prípad je možno jeden zo sto, možno jeden z tisíc ale naozaj sa pred tým ako svoje dieťa vyšlete na takýto kurz poinformujte nie len o tom, či naozaj bude vaša ratolesť sama z krajiny, a tak bude určite celý čas rozprávať len po anglicky, ale aj o tom, či to tak majú zariadené aj agentúry v iných krajinách. Pretože ak nie, budú vaše deti celý čas mlčať, a to naozaj môžu aj tu u nás a o sedemdesiat tisíc lacnejšie...