Sicília nie je Taliansko

Na začiatku prázdnin sme sa s kamarátkou vybrali do workcampu na Sicíliu a aj keď som zo začiatku s výberom tohto miesta nebola úplne nadšená, nikdy to neoľutujem.

Bývali sme v 15 km dlhom kaňone asi 20 kilometrov od mestečka Modica na juhovýchode Sicílie. Bývali sme v malom kamennom domčeku. Bolo nás 12 mladých ľudí z celého sveta (Belgicko, Španielsko, Turecko, Japonsko, Kórea, Canada...) ale nikdy som nemala väčší pocit súdržnosti ako práve tam. Trávili sme spolu všetok čas bez rozdielu a viacmenej bez problémov. Mali sme dvoch leadrov, jedného Sicílčana a Nemku. Hneď ako sme prišli nám povedali, že z nás nechcú mať na dva týždne len pracovnú silu, ale že nám chcú ukázať, čo je to Sicília a najmä to, že Sicília nie je len mafia. Podarilo sa im to.

Úvodom nám vysvetlili, že sicílčan nerovná sa talian. Jednak majú vlastnú reč, ktorej bez problémov porozumie málo ktorý talian, úplne inú kultúru a históriu a v neposlednom rade absolútne odlišnú mentalitu.
Hneď druhý večer nám premietli sicílsky film s anglickými titulkami, o mafii síce, ale tak ako sme o nej nič nevedeli. Atmosféru dotváralo to, že sme film pozerali pod holým nebom roztrúsení po skalách pod našim domom. Na druhý deň pri kopaní kravských a konských exkrementov (lebo to bolo náplňou našej práce) sme mali nad čím rozmýšľať.

Naši leadri žili s prírodou, boli sme asi na 3 výletoch a musím priznať, že by ma ani vo sne nenapadlo, čo všetko sa dá na Sicílii nájisť. Miestami sme sa predierali cez úseky, ktoré až príliš pripomínali prales a o pár metrov ďalej sme sa zase plahočili po prašnej skalnatej ceste. Pochopila som, že najväčšiu časť tamojšej flóry tvoria kaňony, ktoré na svojom dne skrývajú nevídané nádhery. Stačí, aby ste zbehli dolu a nájdete tam nespočetné množstvo malých jazierok čistejších ako si dokážete predstaviť, obrovské záhony rododendrónov, všade stromy obsypané svätojánskym chlebom ale najmä žiadnych turistov.

Jeden večer k nám do domu prišlo zopár smiešne vyzerajúcich starších pánov, ktorí sa nám s rôznymi grafmi a dôležito vyzerajúcimi papiermi sťažovali, že nejaká kanadská firma chce začať na Sicílii ťažiť ropu. Najprv som to vnímala ako nudnú prednášku, postupne som si ale začala uvedomovať, že tí ľudia tou Sicíliou žijú a je to snáď to jediné čo majú. Nikdy som nikoho nevidela rozprávať o krajine s takým oduševnením ako ich v ten večer.

Spomínam si aj na zážitok, kedy som sa cítila ako v najsmutnejšom filme. Bolo to opäť počas nejakého nášho výletu. Kúpali sme sa v jazierkach a s kamarátkou s Quebecu sme sa hrali na krokodíla Dundie, trochu sme sa zatúlali a na brehu rieky sme videli sedieť starého muža s fľaškou vína v ruke. Išiel z neho smútok, na ktorý keď si spomeniem mám husiu kožu. Vrátili sme sa späť k ostatným a spýtali sa nášho leadra, či toho uja nepozná. Povedal nám, že ten pán - Salvatore, strávil celý život v tomto lese a dal doňho všetko čo mal a vraj teraz prišiel nejaký bohatý talian a chce si tu postaviť vilu. Pomaly sa z neho stával alkoholik. Vrátili sme sa k nemu a až teraz sme si všimli, že na druhej strane rieky, kam bol jeho pohľad upretý hučí obrovské auto, ktoré vytínalo jeho stromy. Podal nám celú päť litrovú fľašu vína a odišiel hlbšie do lesa.

Samotným zážitkom bola už len prechádzka po mestečku. Nikde žiaden turista a pritom radosť domácich z našej prítomnosti nebola hraná. Mohli ste vojisť do ktoréhokoľvek obchodu a od všadiaľ ste odišli do sýta najedený a aj s plným srdcom.

Aj keď sme pracovali každý deň, potili sme sa, sprchovať sme sa pohli len raz denne, spali sme na posteliach, na ktorých sa spať nedalo, dva týždne sme jedli len cestoviny, bol to zážitok, na ktorý nechcem zabudnúť.