Dnes som si opäť spomenula na svoju návštevu Indie. Sedela som v škole, bola som neskutočne znudená, čo bolo prerývané občasným krátkodobím stresom z toho, že ma náhodou vyvolajú. No a práve vtedy som sa zamýšľala nad tým, že je až nepochopiteľné aké sú niektoré veci relatívne.
Minulý rok (tzn. keď som mala 17), som zdolala Himalájsky vrchol Stok Kangri v oblasti Ladakh -6150m.n.m., pričom to bol môj prvovýstup. Znamená to jednoducho to, že pred tým som bola najvyššie v nejakých 3000. Vstávali sme o druhej ráno a ja osobne som bola neskutočne nevyspatá, pretože zo strachu aby som mala veľa síl, som sa večer hrozne prejedla, a tak som dlho nemohla zaspať. Zmocňovala sa ma nervozita, napätie a nadšenie a mix týchto pocitov vyvolával nesmierne šteklenie v mojom žalúdku. Všetko bolo vystupňované tým, že som bola najmladší člen výpravy, nemala som so sebou nikoho z rodiny a taktiež som si veľmi dobre uvedomovala, že pokiaľ nastane nejaký problém u hociktorého z nás, bude trpieť celá skupina, a tak som len strašne dúfala, že to nebudem ja.
Narýchlo sme vypili čaj a zjedli zopár sušienok. Prvý problém sme mali hneď na začiatku, ale boli sme naňho aspoň čiastočne pripravení. Išlo o to, že druhá "žena" posádky si zabudla už na začiatku treku čelovku a keďže o 2. ráno je tma ako v rohu aj v Indii, bola ako bez očí. Kúpili sme síce ešte dole v meste jednu baterku, s ktorou sme vždy spávali v stane, ak by nás niekto napadol, lebo na omráčenie nepriateľa by bola fantastická. Tu sa jej funkčnosť bohužiaľ končila. Napriek tomu s ňou aspoň kúsok šlapala...keďže sme veľmi rýchlo zistili, že držať v ruke paličky a aj to hebedo je nemožné, nastal problém. Našťastie náš vodca bol pravý gantlemana a požičal svoju vlastnú.
Po asi 20 minútovom intenzívnom stúpaní sme sa dali na malý chodníček, kde sme si museli po čase obuť mačky, lebo ľadovec bol už pod našimi nohami. Pomaly začalo svitať. Za sebou sme mali dosť zložitý úsek, kde sme museli dávať pozor na každý jeden krok, pretože trhliny v ľade a snehu boli skoro na každom druhom kroku. Za ním nasledoval, pre mňa najnepríjemnejší úsek, a to neskutočne dlhý a úmorný výstup. Stúpanie bolo niekoľko x-percentné, ale naozaj skoro kolmá stena, a slnko pieklo ako vládalo. Svoju úlohu zohrala samozrejme aj stúpajúca nadmorská výška, to som ja ale našťastie až tak veľmi nepociťovala. Mala som čo robiť aby som sa nezasekla, z veľkej časti som to brala ako prekonanie samej seba, tak som sa jednoducho zaprela. Celý čas som sa snažila udržať si svoju prvú až druhú pozíciu za našim vodcom, čo ma motivovalo ešte viac. Keď sme vyšli nad toto nepríjemné stúpanie, už tu sa nám otvoril nádherný výhľad. Natlačila som ďalšie enrgy tyčinky (bez toho by sa to naozaj nedalo), zajedli sme to ešte výdatne hroznovým cukrom, doplnili sme tekutiny a vydali sa na technicky najnáročnejší úsek. Vyzuli sme mačky a začali sme všetci premýšľať nad tým, prečo sme sa sakra nenaviazali...?Po ceste sme totiž stretli jednu skupinu kanaďanov, ktorí už zchádzali a všetci boli poslušne naviazaní na lane ako ovečky. Pokiaľ nemali viac skúseností (a to pochybujem, že mohol mať niekto menej skúseností ako ja), určite mali viac rokov, no my sme si napriek tomu vykračovali každý zvlášť. Tento posledný úsek som zvládla už bez väčších ťažkostí, pretože strach z výšky, alebo proste strach z hocičoho, z čoho by som strach mať mala, nikdy nemám (ako som spomínala na začiatku, bojím sa, že ma niekto vyvolá, ale keď v 6ooo výške leziem bez istenia na skale, cítim len príjemné vzrušenie). Tu som si už aj nadobro upevnila svoju druhú pozíciu. Tento posledný úsek ma dokonca asi aj najviac bavil. Vyšli sme hore, náš vodca mi potriasol rukou a zložil poklonu, pretože povedal, že on je na tomot vrchole síce už asi 53. krát ale prvýkrát tu bol ako 18 ročný, čiže starší ako ja v tom čase. Bola som šťastná, neviem či má zmysel písať o tých pocitoch. Keď som sa pozerala z hora, zdalo sa mi že mám celý svet na dlani a že keď som dokázala toto, nič nemôže byť pre mňa prekážkou. Na vrchole sme dali nášmu vodcovi- Tashimu budhistické vlajky a poprosili sme ho, aby ich zavesil. Urobil tak. Prezliekli sme sa, všetko dosť opatrne, lebo vrchol nebol práve najväčší a z jednej strany len kolmá stena dole, napili sme sa. Tashi vytiahol zo svojho ruksaku ananás v konzerve a hneď potom ako sme sa prestali strašne smiať a čudovať celý sme ho zjedli. Malá pozornosť a pritom si neviem predstaviť nič, čo by nás v tú chvíľu mohlo viac potešiť . Opäť som sa postavila a rovno pred nami dvaja obrovskí Indický velikáni: Nun Kun. Dve sedemtisícovky, ktoré nie sú výrazné len svojou výškou ale tiež svojou mohutnosťou. Do teraz si myslím, že nič tak veľkolepé som nevidela, a pochybujem že ešte niekedy uvidím. Pocit, ktorý ma vtedy zaplavil bol na jednej strane nesmierne zahanbujúci, že sa vôbec opovážim pozrieť na niečo také, na druhej strane som nemohla odtrhnúť oči. Bohužiaľ musela som, nemohli sme sa na vrchole zdržať lebo ľad sa pomaly začínal topiť. Bolo okolo jedenástej dopoludnia. Kebyže to nestihneme včas, bol by naozaj prúser. Keď sme si to začali naplno uvedomovať, nastali naozaj fofry. Úsek po skalách bol o čosi náročnejší smerom dolu, napriek tomu sme zišli v pohode. Pred nami bol práve mnou toľko zavrhovaný stupák. Zaťala som zuby a s pomyslením na moje rozpadávajúce sa kolená mi prišlo až zle keď som si predstavila, že toto celé budem musieť zliezť. Zrazu si však Tashi zhodil na zem ruksak, prednou stranou na sneh, sadol si naň a už ho nebolo. Paráda. Najlepšia sánkovačka môjho života. Dlhokánsky svah úplne bez prekážok a ešte k tomu aj perfektná sranda. Dole sme zosadli s mokrými zadkami ale s takými širokými úsmevmi, že sa ledva vtesnali na foto. Úsek, ktorý sme šlapali niečo cez dve hodiny, sme zišli asi za dvadsať až tridsať minút. Pred nami bol úsek, ktorý už za tmy bol samá trhlina. Teraz sme mali naozaj trochu nervy. Topilo sa čím ďalej tým viac a bolo to aj dosť cítiť. Navyše sme už ani nemali toľko síl. Šlo to dosť pomaly, lebo každý krok sme museli najprv veľmi dobre uvážiť a aj to niekedy nestačilo. Našťastie sme ho prešli bez nejakej väčšej ujmy. Opäť sme sa dostali na chodníček a nastala fáza, v ktorej sme boli všetci dostatočne zničení na to, aby sme si neuvedomovali hlad ani smäd a podobné "banalitky". Tu (keď som si prestala od únavy uvedomovať aj trochu dôležitejšie veci) som sa vysypala na takých pohyblivých kameňoch a roztrhla som si tričko. Prišlo mi to akurát vtipné a pokračovali sme ďalej. Po istom čase sa mi začala zdať tá cesta nekonečná, a tak som začala skladať pesničku o našom zelenom stane (teda skôr ódu), ale ani to nepomohlo, aby sa priblížil rýchlejšie. Išli sme z nohy na nohu, nie pomaly ale naše myšlienky ostali ešte stále na Stoku.
Prišli sme k stanom, kde nás už čakal teplý čaj a milé tváre našich guidov. Gratulovali nám a tešili sa s nami. Neboli sme schopní slova.
Bolo to to najkrajšie v mojom živote. Nesmierne silný pocit, že človek prekonal sám seba. Že išiel ďaleko za svoje limity, že videl to, o čom iní môžu len snívať. Mám to navždy v srdci a za nič na svete o to nechcem prísť.
Na túto vec v mojom živote sa snažím myslieť vždy ked sedím v škole a pohrávam sa s myšlienkou-odísť, či zostať. Vravím si, že som sa premohla už toľko krát a v o toľko ťažších situáciách, no napriek tomu väčšinou podľahnem. Zbalím veci a "čááára domov". Som asi napriek tomu slaboch....
