V pondelok máme písomnú maturitu...

V pondelok maturujem, teda čaká ma písomná forma maturitnej skúšky. Keďže maturujem iba z jedného cudzieho jazyka a nematurujem z matematiky, maturujem iba dva dni a to je celkom fajn, lebo od stredy mám voľno. To je však jediná pozitívna vec na celom tomto divadle.

To o čom chcem písať je zmysel a systém tejto skúšky. Najprv k tomu zmyslu. Zmysel to nemá žiadny (ako nám vysvetlilo aj viacero profesorov na škole). Spočiatku sme si všetci mysleli, že musíme urobiť túto písomnú časť aspoň na 33 percent, aby nás pripustili k ústnej skúške, avšak dnes (podotýkam dva dni pred termínom) nám oznámili, že aj keď nespravíme, k ústnej skúške pripustení budeme. Tak som sa nesmelo opýtala: ,,Na čo teda...?" a profesorka mi odpovedala: ,,Nepýtaj sa." Nuž som sa prestala pýtať a sama sa snažím vyvodiť si odpoveď.

Žeby bolo v našom školstve toľko peňazí na zvýš, že ich musia vyhadzovať za papiere a CD-čka na tieto testy? (len pre ilustráciu, na tohtoročné maturity bolo vydelených 10 miliónov Sk) Alebo sa všetkým zdáme pred maturitou príliš uvoľnení a kľudní, že majú potrebu nás stresovať? Alebo je to preto, aby mohla v správach opäť odznieť informácia o tom, ako sú Slovenskí študenti vzdelaní nad rámec EÚ? Možno je to dokonca aj preto, aby sme si aj my tu na Slovensku vyskúšali rôzne moderné výdobytky techniky...Pretože tento rok testy nekopírovali, všetky boli vytlačené priamo z dvoch špeciálnych počítačov, ktoré boli odpojené od siete a prístup k nim mali iba traja ľudia zo Slovenska, ktorí sa k tomu mohli dostať len cez OTLAČOK PRSTA ako vstupné heslo! Úúúžasné! Pravý dôvod bohužiaľ naozaj nepoznám.

Vec, ktorá ma však naozaj pobavila bolo, keď nám dnes naša triedna čítala pokyny. Začínalo to vecami normálnejšími, ako že: ak budeme chcieť počas písania testu výísť z triedu musíme na papieriku odovzdať dôvod nášho odchodu a mimo triedy sa môžeme zdržovať najviac 4 minúty. Potom prišli veci, pri ktorých sa mi kútiky úst dvíhali ešte trochu vyššie, ako napríklad že môžeme písať iba perom primeranej hrúbky a dostatočne sýtej farby. Nakoniec však prišla vec, ktorá sa inak ako buzrácia nazvať nedá. Eseje z cudzích jazykov sú totiž limitované počtom slov. Presne je to 180-200 slov. Keď sme si písali cvičné eseje, písali sme ich vždy s odhadom a nikomu to neprekážalo. Dnes nám však oznámili, že ak bude naša esej o jedno slovo presahovať limit, alebo ho nebude spĺňať, okamžite sa strhávajú body. Po tejto informácií v triede zavládol hurónsky smiech, až kým sme nepochopili, že je to fakt...A tak si teraz musíme vyčleniť zo päť minút na zrátanie slov (a beda tomu, kto sa o jedno sekne) a ak to prepískneme, môžeme začať od znovu, alebo aspoň od polovičky.

Zamýšľala som sa nad tým a zistila som, že pán László Szigeti sa musí strááášne nudiť. My sa ale vďaka nemu nenudíme a ešte ani dlho nudiť nebudeme. Takže patrí mu jedno veľké ĎAKUJEME!