Občas sa každý z nás ocitne v bode, keď život ide náhle dvomi smermi, dozadu aj vpred, niečo sa končí, aby sa niečo iné začalo, či už hovorím o malých ľudských alebo väčších dejinách. Bilanciu minulého sprevádza nános citovosti, vyplývajúcej z bytostne prežitého. Stojíte na hrane a moment zastavenia je len výrazom dvoch protichodných pohybov, ktoré sa snažíte urobiť.
Stáva sa len zriedka, že sa vás kniha „dotkne“. Aj keď máte k ním vzťah akokoľvek hlboký. Mať z knihy zimomriavky aj radostný pocit zároveň. Hneď na začiatku, celý čas, až do konca. Pocit, že čítate čosi silné. Umelecky alebo výpovednou hodnotou. Alebo: zároveň. Ale aj to sa stáva.
Bolo to v jeden augustový utorok na obed, keď som si ju kúpila. Bolo to potom, ako som dala zviazať diplomovku, v ktorej sa písalo, že Ivan Kadlečík bol disident. Teda presnejšie, ja som to písala. S trochou opatrnosti... Lebo s Kadlečíkom som sa dovtedy poznala iba v úlomkoch (ak meriame „poznanie“ hĺbkou „načítanosti“).
Keď sa nad tým zamyslíte, aj knihy majú u človeka svoje dejiny (ale to už som trochu sentimentálna, v tomto duchu ich zrejme majú aj papuče, hrnčeky či záclony. Napokon však, prečo nie?). Jedny sa k vám dostanú takmer omylom, iné cielene obzeráte už mesiace. S odporúčaniami, bez, s nevôľou, očakávaním, z nudy. Po každej siahate s istým predpokladom. Moja cesta ku Kadlečíkovi bola ako mozaika, ktorá sa len po kúskoch skladala už dlhší čas. Aj to skôr z „klebiet“ (ktoré mi sem-tam šepli nejaké P/pohľady, cudzie eseje či recenzie). Že si písal s Vaculíkom. Že žil izolovaný v Pukanci, v kníhkupectve plnom ne-kníh tej doby. Že ne-mohol písať ani publikovať. Že tomu všetkému predchádzalo ne-vydanie jednej knihy na začiatku. Toľko ne- za sebou predpovedá aj tým menej znalým, že s tou dobou ne-bolo všetko v poriadku. Viem, že aj iní, na ktorých vkus verím, ho majú radi. Nuž takto nejako sme sa obchádzali. On stál na poličke v kníhkupectve, ja sa, chodiac okolo a bez peňazí, tešila na stretnutie, ktoré raz príde...
A teraz, po tej diplomovke to bolo takmer nevyhnutné. Z rečí v nížinách sa mi dostalo do uší, že už je ten správny čas. Už len pre tú „človekostrednosť“, vypožičanú od neho v mojej práci, s ktorou som do nej vnášala aspoň trochu „zakázaného esejizmu“.
Nechcem hovoriť o obsahu, ani o kompozícii, nie je to cieľom, každý má inú hranicu toho, čo prečíta a čo už je zaťažko. Odporúčania toho, čo je dobré, miestami potrebuje zúžiť publikum, čo v tomto prípade nie je možné (alebo predsa, „internetisti“ všetkých krajín, spojte sa?). Okrem toho, môj vkus je v istom ohľade subjektívny, už len zaťaženosťou na „vetičky“ (prečo inak Dušek, Vilikovský?), hoci bez skrytého espritu, niečoho „za tým“ by sa ani najpremyslenejšie vety neujali. Že aj Kadlečíka možno zaradiť do môjho zoznamu „majstrov viet“, nemusím asi vravieť. Ak hľadáte niečo, čo je hĺbkové, s určitým vzťahom ku skutočnosti, no zároveň v obale spisovateľského jemnocitu, tak ste na správnom mieste.
V ten deň sme si teda sadli, ja a Kadlečík (vo formáte A5 s poskromným počtom strán) na schody u nás v škole, čakajúc na školiteľa, s prácou, v ktorej bol Kadlečík zatiaľ iba kritikom... Náhle sa mi v rukách začal meniť na Kadlečíka-spisovateľa (a disidenta zároveň) a ja som bola svedkom magickej premeny (bez výčitky voči kvalite Kadlečíka-kritika). Bola to kniha na jeden dych, na jedno prečítanie, na jedno vytrženie, ktoré trvalo od prvej strany po poslednú. Náhle sa Rak a Lev stretli v jednom okamihu, i keď podľa kalendára s oneskorením, a váš pohyb sa zastavil. Diplomovka o záujme v prózach, ktoré ohraničovali práve dvadsaťročie bezčasia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, bola dokončená a môj záujem zrazu pohltila kniha, ktorá práve túto medzeru vyplnila vlastným rozprávaním.
Občas mám také myšlienky. V koho by som vyrástla, keby som mala terajší vek o pár desaťročí skôr, ktorá časť ľudskej povahy by vo mne prevážila, na čiu stranu, pre aké hodnoty, vedela by som to? Lebo v tých rokoch bol „víťaz“ ten, kto bol na opačnej strane. (Ale hovoriť o „víťazoch“ či „stranách“, neblamujem sa už len takou vetou?) Alebo ten, kto si písal veci skôr iba do šuflíka. A vedel, za čím si stojí. Alebo mu to do istej miery predurčili. Ale podnet vždy vychádzal z vás. Nebáť sa myslieť. Aj za cenu vlastnej slobody. Lebo sloboda je napokon aj tak len tá, ktorú ukrývate sám v sebe. Našťastie alebo nanešťastie, nemám odpoveď. Akákoľvek by bola len mojou fikciou. Asi sú to úvahy čudné. A zdanlivo som odbočila...
Kadlečíkov horo(r)skop je kronikou roka a súčasne dvoch desaťročí, časovou aj nadčasovou, pohybuje sa do dvoch strán – minulosti a budúcnosti, a predsa v akomsi cykle opakujúceho sa zverokruhu, s básnickou tvorivosťou, presnosťou prozaika a záťažou osobnej skúsenosti. Ale to je len zjednodušená veta môjho kostrbatého jazyka, ktorý ešte nemal čas dozrieť na to, aby dokázal popísať veci presne. Napokon, úžas (a do istej miery dojatie) sa aj tak ťažko opisuje. A to boli moje pocity v ten deň.
Zdanlivo som ešte len na začiatku, ešte som nič o knihe nepovedala, no v skutočnosti, paradoxne, už je tento text v svojom konci. Nechcela som hovoriť o obsahu knihy, iba o pocite. Lebo Vlastný hororskop je kniha výsostne citová. Na svoje opísanie vyžaduje len jedno - vašu osobnú účasť.
