Mojím problémom sa naoko zdá byť, že väčšinu recenzií píšem „kladne“. Dokonca, aj keď kniha nestojí úplne za chválospev. Dôvodov je niekoľko. Každá kniha má niekoľko rozmerov, oslovuje iný okruh čitateľov, má iný zámer. Niektoré autorove snahy sa v nej môžu vydariť bravúrne, s niektorými to môže vypáliť trochu poslabšie. Ak si vyberám knihu na recenziu, musím byť na ňu zvedavá, t.j. musí byť pre mňa príťažlivá (pozitívne alebo negatívne) ešte prv, než ju začnem čítať. Čo je na jednej strane nevýhoda, lebo sa možno nedostanem k mnohým „kvalitným“ knihám, ktorých skrytý potenciál moje súkromné mienkotvorné sito (rozumej – kritici, spisovatelia a iní, ktorých názor rešpektujem, učitelia, kamaráti, žiaci, atď.) neobjavilo alebo nedocenilo. Na druhej strane, ľudské sily sú obmedzené, jeden český literárny vedec nám vravel, že „dobrý čitateľ“ v priemere za život neprečíta viac ako 3000 kníh. V porovnaní s počtom titulov, ktoré nájdete vo väčšine svetových knižníc, nehovoriac o tom, že knižný trh neustále produkuje nové a nové (veď v dnešnej dobe si už môže dovoliť vydať knihu každý solventnejší pseudoumelec), je to teda nepomerne veľké obmedzenie a človek si musí v takom prípade vyberať, čo do svojho trojtisícového výberu pustí a čo už nie. Cenzúra je nevyhnutná. Preto jednoducho knihy, o ktorých (hoci aj predpojato) tuším, že z nich nevycedím ani na mnou požadované minimum pozitívnych čitateľských zážitkov, nečítam. (Pokiaľ to nie je dané nejakým vonkajším nariadením inak.)
Preto vlastne – vždy sa nájde niečo, prečo sa mnou prečítaným alebo recenzovaným knihám šanca dá dať, s užším výberom tých, komu by sa páčili - vzhľadom na „strop“ čitateľov (rozumej – úroveň, čo ktorý čitateľ ešte zvládne prečítať s pôžitkom a čo mu už príde utrpením – ako príklad – moje články sú ťažko čitateľné pre väčšinu ľudí, počnúc mojou mamou či sestrou).
To bolo na margo môjho čítania.
Teraz na margo môjho písania.
Keď som bola malá (rozumej - šiesty až ôsmy ročník ZŠ), veľa som čítala a tento prebytok čitateľských emócií sa pretavoval na povrch v pokusoch písať. Každá „silná kniha“ sa stala na istý čas matricou budúceho bestselleru. Samozrejme, tieto pomyselné veľdiela sa nedajú nazvať ani pri veľkom eufemizme inak ako plagiáty a braky, ale s ohľadom na detský vývoj je tento proces napodobňovania vzorov ospravedlniteľný. A našťastie som sa v ich písaní nedostala nikdy ďalej ako po päťdesiatu stranu detského škrabopisu, lebo medzičasom prišla iná „silná kniha“ a kolobeh pisateľských ambícií sa zopakoval nanovo. Táto mánia našťastie skončila spolu s pubertou, resp. sa pretavila do iných, menej škodlivých a sebavedomých pisateľských výkonov (rozumej – expresívne smsky a maily v afekte, povinné seminárky do školy, prípadné recenzie a napokon – veľmi sporadické exhibicionistické články na blogu). A akékoľvek čo len pomyslenie na napísanie „umeleckého textu“ by bolo s ohľadom na moje vlastné nároky na „literatúru“ podrobené silnej autocenzúre ešte pred písaním. Lebo pseudoumelecký text bez kvality je grafomanstvo. A s grafomanmi je to, nanešťastie, ešte stále (a to sme v dobe, ktorá je aj bez grafomanov presýtená textom vo všetkých podobách...) ako s kobylkami.
Na margo detstva ešte čosi.
Každý z vás určite niekedy niekde napísal básničku. Bez potreby poznať nejaké nadbytočné „základy básnenia“, t.j. zopár tých vecí o rýme, verši, atď. (Napokon dnes sa aj tak píše už len voľným, a to zvládne „každý“.) Taký „rým“, povedal by hocijaký frajer, sa dá vymyslieť ľahko. Bez pravidiel je super rýmom aj „...pijem-...hnijem“ a „...vrana-...odraná“. V trinástich som si aj ja myslela, že to, čo po nociach tajne tvorím, sú básne a lá Hviezdoslav. (Stačilo, že to má tie „kýs“ a „var“, divný slovosled a obsahom je to óda na Tatry - hory). Podľa takého kľúča by mohol aj autor nasledujúcej anonymnej ľúbostnej básne (určite ju poznáte ako vtip, ktorý koluje v elektronickej podobe) bez zábran vydať svoju poeticky zrelú zbierku:
Chcel by som s tebou stále byť
A z čaše tvojej lásky piť
Chcel bych hladiť tvoje ňadrá
Ako dve guličky z počítadla.
Moja drahá so mnou buď
A hlaď mi moju (chlpatú) hruď.
/napokon rytmicky je to báseň pomerne zvládnutá (slabika hore dole, aj s tou „chlpatosťou“, ktorá sa už formálne do verša nezmestila), dokonca aj rýmy sú miestami invenčné, nielen trápne gramatické.. proste - pár rokov, iná tématika a je to možno borec.. :)/
V týchto riadkoch sme už dostatočne teoreticky pripravení prísť k pointe. Nechtiac som mala tú česť prečítať si zopár básní jednej nemenovanej poetky a uznajte, je za tými básňami naozaj veľa driny. Minimálne tej, ktorú autorka ušetrila na úsilí čo len nahliadnuť do nejakých formálnych pravidiel „básnenia“ (stačila by Harpáňova Teória literatúry či Jožka Urbana Utrpenie mladého poeta, myslím...), aby rozoznala, ktoré jej rýmy sú aspoň trochu kvalitné, a potom tej, ktorá ju stála, aby potlačila akýkoľvek pud sebakritickosti. Lebo slovenská mentalita má dva extrémy, čo sa týka vlastnej sebareflexie, a to je buď extrémne nízke sebavedomie u tých, ktorým prislúcha najmenej, alebo nezdravo nízky stupeň sebakritickosti, poväčšinou u tých druhých. Každopádne, ja nemôžem robiť sudcu, nie umeniu, tým je čitateľ. A keďže som danú zbierku ani v rukách nemala...
Napokon, naše včerajšie role boli jasné – ona bola poetka a ja čašníčka ..
Z radosti
Z radosti si žijem
Z lúčov slnka pijem
Za pravdu sa bijem
Občas smútok skryjem
Z radosti sa smejem
Láskou srdce hrejem
Pre radosť som na svete
Tiež to skúsiť môžete
--------------------------
Zavri oči
Zavri oči otvor ústa
Pred očami len tma hustá
Pred ústami číha zrada
Nevieš čo kto do nich vkladá
Zavri ústa otvor oči
Pravda kričí aj keď mlčíš
V očiach pláva náš svet celý
Ústa by len vravieť chceli
Otvor ústa zavri oči
A hlava sa ti zatočí
V očiach beží film života
V ústach raz smiech raz clivota
(Básne boli vybrané úplne náhodne, bez žiadneho hodnotiaceho akcentu, čisto pragmaticky tie, na ktoré bol dostatočne dobrý výhľad, interpunkcia a veľké písmená na začiatku verša nezodpovedajú originálu, básne boli prepísané diktovaním, nakoľko autorka tohto textu na ne nedovidela a mala ich predčítavané inou, zrakovo viac obdarenou kolegyňou :)
Douglas Adams má takú knihu – Zbohom a ďakujeme za ryby. V našom prípade – za koláče, tie boli aspoň také, aké majú byť - sladké.
