Aj v prípade tohtoročného hudobného festivalu našťastie platí pravidlo: Všetci píšu o tom istom, každý píše o inom. Inom programe, zostave navštívených kapiel/ predstavení/ atrakcií, osobných pozitívnych a negatívnych dojmov - rozdiely možno iba v odtienkoch, ale predsa. Výhoda: možnosť výberu. Každý môže napísať svoj článok bez toho, aby sa našli dva totožné. Nevýhoda: nedá sa stihnúť/ a teda aj prežiť/ zachytiť všetko, čo sa dialo tohto roku na letisku, (žiaľ) ani zďaleka nie. Ale aj o tom je sloboda/ správne si zvoliť vlastnú spokojnosť/ v tomto prípade: „svoju“ Pohodu. Možno preto bolo tak často opakované heslo „sloboda“ v spojení s tohtoročným festivalom.
Na kvantite ešte ale nemožno postaviť dobrý festival, hodnotu mu pridáva až kvalita, opísaná len subjektívne/ individuálnymi emóciami, overiteľná až v ich opakovanosti. Preto počítam vlastné zimomriavky. Z vetra a od samého začiatku. Po Tisovi.. // klobúk dolu odohrať monodrámu/ a takúto!!/ hlasovo/ fyzicky/ sám v tom nedýchateľnom/ horúcom/ ťažkom vzduchu preplneného zatemneného stanu. Po Mňáge (či Bez ladu a skladu, a i.).. // ktorými si čiarkam svojich „dávnych“ 16 rokov mojej prvej Pohody, tak ako vtedy, tak aj dnes, stále pokúšajúc sa „prokopat ven“ . Po speváčke zo Zero7.. // ktorá by mala učiť svet bezprostrednosti a spontánnosti . Po orchestroch, napríklad pri Svete Svetozára Stračinu.. // lebo ja orchestre „musím“. Po Tucanoch..// a kontraste ich veku s tým, čo hrali. Po Hegerovej.. // rovnako aj jej vek je dôvodom pre obdiv. Po Živých kvetoch.. // zvláštny pocit z piesne o Danielovi Tupom... A ďalšie/ iné/ mnohé dojmy, ktoré takto nezrátam. Zimomriavky možno ešte aj po dodatočných správach z novín. Stručne: Moja Pohoda - plná zimomriavok, ako pars pro toto pre novinové titulky - „Tohtoročný festival plný silných emócií“.
Keď sa pýtam spolužiaka, ešte stále čerstvo blatového/ spokojného zo Zelenej vody, ktorý je tu prvýkrát, čo hovorí na Pohodu, povie mi.. (a mňa tá myšlienka celkom zaujme/ prinúti rozmýšlať, ako a či ju vyvrátiť): „Na jednej strane je tá tvoja kaviareň, o ktorej nikto nevie a chodí tam len istý okruh ľudí, na druhej strane je hypermarket. Toto tu je hypermarket.“
A možno má pravdu, Pohoda je už na tej úrovni, keď sa to tak zdá/ dá vidieť, aspoň na prvý pohľad, aj takto. Nie sú tu už tie prehustené pomaly postupujúce davy pri trenčianskom výstavisku, ani blatové orgie pod pódiom (nielen tým, že tento rok nespŕchlo)/, pódií je viac ako jedno, v sprchách (!) tečia teplá voda (nech ani nenapadne sťažovať sa na občasné výpadky!). Nedostatky sa pri toľkých možnostiach stávajú nepatrnými/ zanedbateľnými/ odpustiteľnými.
Občas je rozdiel medzi originálom a klišé, komorným a masovým, kvalitou a kvantitou nejasný a tesný, keď sa navzájom prestupujú a nedá sa s určitosťou povedať, kde momentálne stojíte. Preto po desiatich rokoch festival Pohoda možno pôsobí zdanlivo ako hypermarket (s deťmi v detskom kútiku!)... ale pre mňa s pridanou hodnotou, ktorá už desať rokov ostáva/ pokiaľ ju človek hľadá/ vie zachytiť, a to s atmosférou privátnej kaviarne, do ktorej sa rád vráti.
//..Už takmer ako „veterán“, priznám sa, ak je Pohoda hypermarket, tak prvý, z ktorého ma hlava ešte nebolela.
