„Vy nemáte ponětí, jaká čilá síla je naše paměť.“
Prípravy do školy čakajú nedotknuté a pôvodne som chcela písať o niečom úplne opačnom, o smiechu a jednom pondelku medzi dvoma nedeľami, ale asi je zákonité, že mám každý tretí text trochu súkromný a dnes sa mi neustále vracia jedna neodbytná spomienka.
„Měli bychom vyjít od posledního dechu člověka, abychom pochopili, jakou podobu měl jeho život a jaký význam náleží čemukoliv, co prožil.“
Takto pred rokom som bola mimo civilizácie, tiež po štátnici, z dejepisu, nevyhnutná potreba oddychu sa hlásila o slovo. V takej chvíli stráca človek pojem o čase, bez zámernosti zabúda mená, roky, dátumy. Vyrušil ma z toho iba jeden zmeškaný hovor. Zvonila Lienka. Neviem, čím to je, občas mi príde „to celé“, čo žijeme a čím sme, ako sled obrázkov „zo života hmyzu“. Asi preto, že okolo mňa sa pohybujú ľudia s prezývkami ako Mravec, Lienka... Alebo sa mi to naše pechorenie len náramne podobá.
„Jakoby jméno bylo člověku nějakou oporou.“
Lienka je v istých chvíľach iba obyčajná Lenka, ale ak majú niečo lienky nezvyčajné, tak je to ich blízkosť k nebu. Že mala v ten deň asi narodeniny, že boli posledné, že to bolo posledné zvonenie, to som mala možnosť zistiť a pochopiť až neskôr. Ale veta „keby som to bola vedela...“ je iba výhovorka. Vedela som vtedy už dosť na to, aby som „niečo urobila“. Nebyť vymoženosti života - „odkladanie na potom“. Možno aj iných nevyslovených pocitov. Strach, ľútosť, výčitky. Rozmýšľať o smrti, tomu sme sa ešte nenaučili. Ja nie... Tak som jej len napísala: „Ahoj Lienka...“ Potom toho už veľa nebolo. Iba ďalšia krátka správa okolo Dušičiek, tento raz pre mňa.
„Není pochyby, někudy uniká život, ach bože, jaká trampota! Jak ucpat trhlinu, o které nevíme?“
Práve v ten deň sme mali na jeden seminár nakresliť animáciu. Prišla mi na rozum Lienka, tak som si nakreslila lienku, ako vzlietne do neba. Mala drobné nožičky, sedem bodiek a trochu silno červenú farbu. Krvavú. Skoro som jej to aj napísala. „Ahoj lienocka, prave som nakreslila lienku, ktorá vzlietne do neba. Taku ako ty.“ To som vtedy ešte netušila, že práve letí... Takú náhodu si človek nevymyslí. Nevidela som krátke vlásky pod šatkou, ani rovnako žiarivé oči. Ostala mi len doteraz neotvorená kniha francúzštiny, ktorú som sa s ňou chcela učiť.
„Člověk se nikdy nezbaví toho, o čem mlčí.“
Sú veci, o ktorých sa nepíše. A sú veci, o ktorých budete písať ešte dlho potom, ako sa stanú. Akosi nevyrovnane a s otázkou. A možno iba v duchu, po papierikoch, s pocitom viny, čo ste nespravili. Zabudla som jej zablahoželať k tým narodeninám. Prítomný čas v istých vetách nebol omylom, bol len prejavom stavu, ktorý trvá. Niektoré veci sa nekončia...
„Chtěl bych... měl bych si jen tak s něčím hrát... s něčím neskutečným. Aby to nemělo nic, nic, nic co dělat se skutečností...a se mnou samotným. Mít jednou pokoj od té osobní účasti. Řeknete, copak musím prodělat každou lidskou bolest?“
A za tie citáty vďačím Čapkovi (Povětroň).
