Keď vymyslím prirovnanie: To ako keby si Záhoráci vyhlásili republiku... Tak ju vyhlásia.
Keď prievan rozbije zle zatvorené okno a ja skríknem: Kto to bol?! Povedia: Veverička.
Občas sa niektorý z nich vopchá do skrine, občas sa skriňa vopchá do dverí. A ja blednem niekde za ňou a rozmýšľam či sa najprv rozosmiať alebo rozčúliť. Naoko sa hnevám, v duchu: smejem sa. Ešte častejšie naopak. Keď som v úzkych, stojím na špičkách. Keď sa tvária nechápavo, vravím: Hej-či-nie? Vraj...
- Hej či nie?
Ako keby sme neboli na rovnakej strane barikády.
Vzbúrime sa a postavíme barikády, hovorí ktorýsi z nich. Aj by som naňho ukázala prstom, ale to už teraz nesmiem. Už som mu toho aj tak dnes povedala akurát dosť.
- Počuj, ty si teraz na pikniku alebo čo? ( „...a tie chipsy a kofolu schovaj z lavice...“ )
Alebo:
Nie si na futbale! ( „...a prestaň pískať/ vykrikovať/ vyskakovať z lavice...“)
Ani v kine! ( „...tak sa nedívaj ako na film, vyber si zošit a...“)
Jeden z nich sa obloží kvetináčmi z parapety pri okne...
- Ani v botanickej záhrade, samozrejme!
Píše mi ktosi: Včera a dnes som mal deň budhy, to je taký, čo ťa skúša. Viem presne, kto a ako skúša mňa posledne dva dni. Tak sa v duchu prihováram Chi-mu: Vidíš, Majstre, toto nie je blázinec. Toto je môj každodenný boj s ich tvorivosťou. Nauč ma byť aspoň tak profesionálkou, ako profesionálnymi žiakmi sú v tých laviciach oni. Nauč ma nerozosmiať sa vždy, keď vymyslia ďalší nečakaný, hocako neuveriteľný útok... Nech sa ti nabudúce nesmejem do tváre, Majstre, že si iba obyčajná kvetina v kvetináči.
