Takže si to ešte raz prejdime, ja idem na chatu za spolužiakmi, do Smoleníc, už sa stmieva, ani neviem, ktorá to je presne zástavka, ale dáko si poradím. A čo vy? Tak, vravíte, futbal bol dobrý? Nuž áno, prečo si potom nezakričať? Nezaspievať, nezarevať, neziapať z okna celou cestou? A poskočte si, dupte, chlapci, o dušu, nech celý vlak vie, ako vám je dobre. Ako vedia tie naše staré vagóniky vibrovať dupotom. Vreskotom. Tým vaším skandujúcim spevom. Aha, že o čom? O futbale? O Trnave? A koho, že to rozmlátite? Vlak, sprievodcu či niekoho iného? Napríklad Bratislavu? No tak, do toho. Ako sa to hovorí? V zdravom tele zdraví duch, však? Vo fanúšikoch obzvlášť.. Chlapče, áno, ty vysoký, si už hádam desiaty, ktorý tu prebehol okolo a tresol dverami. Správne, len sa pochytajte okolo pliec a revte, v jednote je predsa sila. A arogancia, a odvaha. Pekná zástava, inak. Len keby ste tak nenaháňali strach. A ty, môj, s tým opitým drzým pohľadom, len po mne hádž ďalej tie polámané tyčinky. Viem, že mám na sebe sukňu, čím sa trochu podobám na dievča, ale spolieham sa na to, že som škaredá, to ťa hádam odradí. Ak nie, aspoň na teba zazerám, to je všetko, čo si dovolím, a dúfam, že to postačí...
Teda chlapci, je to zážitok s vami, takto večer, v tomto vlaku, ako tu okolo seba mlátite, päsťami aj nadávkami, aj by som sa ešte zviezla, ale, žiaľ nedá mi, tuším sú Smolenice, nechám vás vo vašej zábave samých, držte sa, chlapci, bolo mi potešením. Ten váš famózny spev a rev, vidieť, že ste fanúšikmi ako skala, na trati Trnava – Senica, v poloprázdnom vlaku plnom iba vás... tých pár šokovaných bytostí, ktoré len kdesi neškodne cestujú, nerátajúc. Majte sa tu teda, športu zdar... čo to kričíte? Vraj, a čo na to druhá strana?
A mám vám to aj povedať?
