Až včera, po dlhej dobe, ak nerátam cestu tam (ktorá bola príliš hektická a preplnená), som šla z Tatier opäť domov, späť k nám dole, cez Bratislavu do Malaciek, kde nie je jeseň až taká výrazná, aby vám udrela do očí a chytila vás za vlasy, a za srdce, drzo a rozšafne ako tá jej sestra za Žilinou (a pred...). Hlúpa nostalgia a smútok, a radosť zároveň, taký malý sentiment si možno dovoliť už len z prepychu, zriedkavo, a radšej ho schovať za klobúk, než vás niekto odhalí. Jeden pohľad cez okno, zopár reťazových pocitov, náhlych spomienok, aby ste svoje rozpaky ihneď schovali späť do knihy.
Lebo, v jednej knižke to presne tak bolo, som, a odpusťte mi nielen ten hrubý výraz (Ale aký výstižný!), „kurva železničiarska“, ktorá sa môže vyvážať po Slovensku, aj do Čiech, občas ešte ďalej, a takmer zadarmo, aj keď len tými strašnými železnicami, ktoré nechodia, a meškajú, a ešte sú aj trochu špinavé... Prinajmenšom: bola som, (lebo všetko sa raz skončí).
Nuž áno, tak to chodí, nič nie je celkom fér a nie každý vyhrá v lotérii rodičov na železnici, aj keď o výhodách a nevýhodách tejto lotérie by sa dalo zapochybovať. Výhra je to len s obmedzením, malými písmenkami pod čiarou celkom dolu napísané, skryté varovanie slepému čitateľovi: Možno prídete o dcéru, možno nebude celkom doma, ani v poriadku, takú výhru - možno radšej nevyhrať.
Napokon ale aspoň dcéra je šťastná. Občas vstala zavčas rána spolu s robotníkmi, aby sa poprechádzala po Spišskej, kým príde napríklad taká Vyty, spolu sa odviezli do Prešova, a do... Alebo občas zašla na otočku do Košíc, a na plaváreň, a za východniarmi, aby sme boli presní. Alebo do Prahy... Alebo iné alebo. Podľa toho kam vietor fúka a ktoré mesto je momentálne „miestom úniku“. Jeden príbeh na veľa spôsobov. Tomu sa hovorí prepych s poriadnou dávkou drzosti, ale aj prepych je len obyčajné vybrané slovo.
A z ciest „tam a zase spátky“ zišlo, možno len dočasne, únava materiálu alebo zužovanie životného priestoru, priamoúmerne s narastajúcimi povinnosťami. (Veď napokon, ak si požičiam niečiu ďalšiu vetu: „Aj v Bratislave nájdem svoju slobodu.“) Len včera sa mi akosi zacnelo. Lebo občas, nešlo ani o cieľ, ako skôr o tú cestu tam, a zase naspäť. Najsilnejšie hádam na jeseň. A potom ešte v zime, a na jar, a v lete. S knihou na kolenách, takou, s ktorou sa dalo stotožniť, lebo to sú tie nedostatky sentimentálnych dievčat, ktoré sa rady dojímajú a vždy si nájdu v cudzích slovách čosi o sebe. Pamätám si tak jedného Slobodu, ktorému prischla práve tá povestná jeseň za Žilinou, taká silná bola – jeseň aj tá kniha na dané časy.
Pomedzi riadky a výhľady z okna, tak aj včera vlna melanchólie, ktorá dala opäť všetko na chvíľu „do poriadku“, do stavu bezčasia a nehybnosti, a jediný, kto bol v pohybe, bola krajina za oknom, a tá jeseň, tá predovšetkým, tej to išlo najlepšie.
