A keby len tie. Môj tatko, to je ten, čo vymetá folk, country a cez leto stál v dave pubertiakov na Rudavskom festivale, vydržiac až do rána. Lebo on je nielen chlap, ale aj hrdina.
- Aj by som šiel na Pohodu do Trenčína konečne raz, hovorí mi dnes (nadviažuc na sedemročnú tradíciu svojej dcéry?) A ja si to už v duchu predstavujem. Foťák, pivo, šiltovka...
Áno, presne to je on. Tatko s veľkým t, podľa vzoru chlap, trochu otcovský a trochu detský. Ten, čo mi túto nedeľu robí exkurziu po jeho novej rakúskej mašine. Lebo mašina, to je taktiež iba stroj. Je sa čím chváliť, hoci je len vlaková, zmenila sa na počítačový mozog, ktorý má všetko pod kontrolou. Iba motory v strojovni za kabínou hučia rovnako strašidelne. Je sa čím chváliť, len komu nie... Ešte aj môj frajer odmietol jeho lukratívnu ponuku. A tak sme tam len ja, mašinka Herkules a môj tatko. Kto bol Herkules, snáď netreba pripomínať.
Môj tatko by si mal so svojím synom čo povedať. O vlakoch, počítačoch aj o hudbe. Určite by sa stal tiež prinajmenšom vzorom. A preto, keď sme boli so sestrou malé, trúbili sme na trati Zohor-Kuchyňa aspoň my. Jeho synovia v sukni a s plešatými bábikami.
V našej rodine je totiž chlapec iba náš tatko. A to doslovne. Čím vyšší vek, tým viac. Preto mu teraz robím garde na koncerte, aj keď ledva stojím po náročnom dni v práci (bolo rodičko!). Preto počúvam, prikyvujem, kyvkám sa do rytmu a snažím sa byť prítomná. Aspoň svojím krátkozrakým pohľadom. Duchom som pri neopravených písomkách, skúške z fojákov, Vilikovskom, o ktorom treba našim v škole niečo ešte povedať prv, než príde. Ale čo? Kto čo? – Príjemný pán. Zase mužský rod.
Na hrdinu treba mať povahu bojovníka. A tú môj tatko má. Preto bojuje s počítačom a inou najmodernejšou technikou. Bojuje s angličtinou, ktorú nevie. Bojoval aj so mnou celú pubertu a neviem, koho to bolelo viac. Mne sa ľahko buchlo dvermi a odišlo s plačom do sveta, mimochodom, na režinku od neho. To si povie on. Ja viem, aké to bolo namáhavé a ťažké. Neviem však, aké ťažké je bojovať so ženami (a učiteľkami zároveň), ktorých je plný dom. Postav dom, zasaď strom, .. Kto čo? Ty. Veď si chlap. Ako dub. Alebo skôr stroj?
A okrem toho aj cudzinec. Na pôde svojho kráľovstva. Keď som bola malá, bol veľký. Hovoril po nemecky, fotil vlaky a čertil sa. Preto mal vlasy čierno-kučeravé. Teraz začínam byť veľká ja a on sivovlasý. Máme málo jazykov, v ktorých si rozumieme. Viem, že nebude so mnou rátať moje matematické príklady. Ani knihy, ktoré čítam, nepozná, aj keď sú ich v mojej izbe plné police. Nezhovárame sa ani o dejepise, ani o slovenčine, ani o vysokoškolákoch či mojich žiakoch. Lekcie z jazyka učiteľského mu na(ne)šťastie dávala babka a teraz každodenne moja mamka. Učiteľka, škola, láska, kniha, slovenčina, matika. Rod ženský, územie neznáme. Vlastne, spoločným jazykom je pre nás dvoch najčastejšie mlčanie. Rodu stredného, neutrálne územie.
Cudzinec je vždy tak trochu žiakom nového prostredia. Môj tatko je teda žiak. Rád sa učí. Žiak – žiaci, ach tie slovenské alternácie. Občas dajú zabrať, občas mu to dá zabrať. Potom sa jeduje, zúri, nadáva. Na počítač, na foťák, na kameru. Na nemčinu, na angličtinu, na daňové priznanie. Na svoju prvú dcéru, ktorá bručí a je ticho (po kom len prišla k tomu menu?), na svoju prostrednú dcéru, od ktorej sa rád učil. Napríklad jazdiť na koni. Až kým aj ona nevyrástla. Dokelu, aj s pubertou všetkých malých dievčat... Rozčertí sa kráľ a vykáže Marušku zo svojho kráľovstva. S tým učením to, chvalabohu, nie je také márne: veľký tatko už toľko nekričí, nejeduje sa, nezúri. Prestali lietať papuče a moja najmenšia sestra sa ho vôbec nebojí.
Môj tatko je zberateľ. Vášnivý, ako každý chlapec. Zbieral fotky vlakov, cédečká aj podpisy. So mnou zbieral známky, nálepky Lutra a moje miniknižky, ktoré som vydávala. Aj najmenšia sestra vie, kde sú skryté páky v našej rodine. Ak objaví niečo „fantastické“ a kúpiteľné, povie mi: - Musím to povedať tatovi, ten má pre zberateľskú vášeň pochopenie.
Taký je môj tatko a nie je toho málo, pevný ako dub, pracovitý ako stroj, len na to „hrdina“ mu nikto ešte neprišiel. V jeho dome sú totiž len zvieratá a ženy. Dvaja psy, pár anduliek a jedna zajačica. Aj tá mu hryzie káble od počítača. Potvora.
Ešteže je všelikým. Opravárom, inštalatérom, murárom, maliarom, šoférom, sťahovákom. Vie kričať, aj byť tichý. Vie veľa, aj málo. O mne najmenej. Je vzdialenosť a ticho, ktorým na seba vrčíme, zopár mojich komplexov z detstva, je krik za nezjedenou polievkou, ako aj pred odchodom do Košíc. Je opačná strana, od ktorej sa musím vzdialiť, aby mi bola bližšie. A naopak. Je to on, kto sedí na konári na niektorej fotke z našich detských rodinných výletov, a smeje sa. Alebo ten, na koho sa mračím do objektívu, lebo sa nechcem fotiť. Môj tatko je neprebádané územie, plné nástrah, smiešností a prekvapení. Keď som bola malá školáčka, zdalo sa mi, že ho moje úspechy vôbec nevzrušujú. Až keď som dakde neuspela a prišla domov s plačom, kúpil mi bonboniéru. Môj tatko je totiž charakter. Rodu najmužskejšieho pod slnkom. Napriek všetkej chlapskej smiešnosti. Veď aj kuli, ten vzor pre cudzincov, znie napohľad komicky. A predsa sú za ním veľké mená. Fábry, Goethe, da Vinci...
Aj guráž napísať tento oneskorený detský sloh mi dáva len vedomie, že si to on neprečíta. Čo ale neznamená, že to kdesi v kútiku duše už dávno nevie. (...duša, tá ženská záležitosť, čo sa infiltrovala v mužskom rode vďaka tomu kútiku, však?:)
My sa totiž poznáme a rozprávame tak „po chlapsky“. Hoci mlčky, no dôverne.
Chlap-hrdina-dub-stroj-kuli...-tatko?
