... a zaboudilo ma až slnko svietiace cez predné sklo

Nevedel som zaspať a tak som si vzal klávesnicu, a začal si pripravovať veci na migráciu jedného servra, ktorá ma čakala večer. V podstate som si všetko úplne hladko pripravil. Jednalo sa o rutinné presunitie z jedného hardware na druhý. Nerobil som to ani prvý, ani posledný krát, takže som vedel presne čo ma čaká a neminie. V dobrom pracovnom nasadení som sa úsmevom prebojoval do času, keď uŽ väčšina ľudí raňajkuje. Párky, horčica a žemľa, žiadna extra príprava nejakého šalátu, alebo niečoho z knižky Varíme s babičkou. V jednoduchosti bola krása, motivácia na pokračovanie v práci teda nechýbala. Postupným prebojovaním sa k času obeda sa mi podarilo splniť svoje doobednajšie plány, a tak nič nebránilo obedu s jendou dobrou známou. Stretli sme sa v Auparku a nečakane na mňa skočila s blahoželaním. Trochu samozrejme meškala, ale o to viac ma to potešilo. Veľmi pekná kožená peňaženka sa samozrejme ani zdiaľky nevyrovnala horúcim bozkom na líca, ale po vytiahnutí všetkých mincí, bankoviek a kreditných kariet z vreciek som musel uznať, že bola užitočným darom. Mal som sa asi za hodinku stretnúť aj s jedným kámoššom, ktorý mi mal predať komp pre moju mamku, ktorý som už sľuboval asi dva mesiace. Zbehol som teda do bankomatu, a moja nová pekná peňaženka sa potupne zaplnila hotovosťou 12520SKK. Po veľmi chutnom obede a dvoch telefonátoch, že kde toľko trčím, som žmurkol na čašníka a slušne si vypýtal účet. Ako džentlmen som samozrejme odmietol ženskú výpomoc, šahol som do vrecka a začal som hľadať môj narodeninový dar. Vďaka šikovným ľudom objavujúcim sa niekedy aj v relácii Volajte políciu, som musel trápne poprosiť zhrozenú oproti sediacu dámu aby za mňa zaplatila. Vbehla jej do oka slza. Vedela, že peňaženky nenosím len preto, aby mi nemali čo ukradnúť. Po zopár rozhovoroch s organizačnou zložkou auparku som usúdil, že realita je už taká, nikoho nebudeme naháňať, všetci sú šťastní, a že sú aj horšie veci v živote...

Stretnutie s nahnevaným kámoššom som odložil na nedohľadno a dokopal sa znovu na nejakú tú aktivitu. Okrem zlých spomienok nič nebránilo plneniu pracovných povinností, a tak som po pár hodinách zbalil švestky, a vybral sa vyčkávať čas nočný, čas správny pre spravovanie a údržbu servrov...

Úderom jedenástej som začal s istotou 52-ročného učiteľa fyziky vysvetľujúceho vzorec s=v*t, vopred pripravený scénar. Čakal som teda 5 minút búšenia do klávesnice a ďalšiu polhodinku pozerania seriálu Červený trpaslík, pokiaľ sa neprekopíruju tie haldy dát. Plán bol samozrejme splnený, ale pri víťazoslávnom štartovaní novučičkého servra sa stalo nemožné... Failed to load linux2a. Potom ako malá ručička hodiniek asi trikrát prešla popri čísle 12, som bol nútený urputný bojs príkazovým riadkom ukončiť kapituláciou. Hláška sa neoposunula ani len o centimeter z pôvodného miesta na obrazovke, a pri každom spustení servra mi znižovala počet vlasov na hlave...

Porazený a smutný som sa dvihol. Bol čas ísť spať, nakoľko i napriek viacerým redbullom sa mi nedarilo držať oči v stave, keď nemusíte pozerať cez tie nepriehľadné viečka. Bolo niečo po druhej keď som sa počas hudobného doprovodu kapely Radiohead a ich songu Paraniod Andriod dostal na dialničný obchvat. Najjednoduchšia a najrýchlejšia cesta do domácej postele. Efekt dobrej hudby na seba nenechal dlho čakať, a moja noha na plynovom pedále akosi oťažela...

"Dobrý večer, alebo už aj ráno pán vodič, poprosím doklady a vystúpte si... viete čo sa nám tu prihodilo?"
"Predpokladám, že ma nepovažujete za kuriéra drog, lebo nemáte kukly. Prekročil som maximálnu povolenú rýchlosť a šiel som nejakých 90, že?"
"123 pán vodič. Pekné číslo, že? Viete čo to znamená?"

Okrem toho, že som vedel čo znamená 123, som vedel, že "pán vodič" je nespisovný tvar. Podľa jazykovedného ústavu by nás, ľudí riadiacich motorové vozidlá mali oslovovať "pán riaditeľ". Takisto som vedel, že to bude znamenať cestu do najbližšieho bankomatu, aby som si mohol prevziať späť svoje doklady od policajného doprovodu, ktorý jaksik pri iných pekných číslach zabúda na číslo 123. Riaditeľom určite prejdú hlavou nejaké čísla, ale konkrétny nebudem, ale cena Milka čokolády spolu s gumenými medvedíkmi to nebola...

Prirazením kolesa o obrubník neďaleko adresy svojho prechodného pobytu´, som definitívne mal všetkého dosť. Bolo niečo po tretej v noci. Ledva som držal oči otvorené a do uší mi zneli tóny No more tears od Ozzyho.

Dopočúvam a idem spať.

V aute stojacom medzi zelenou škodovkou a modrým Peugeotom som si oprel hlavu o sedadlo a privrel nachvíľku oči, nech sa zbavím pocitu, že tá sprostá realita je okolo mňa. Len nachvíľku...