Ako každé pracovné ráno, som sa znova vybral do divnej budovy, ktorú ľudia okolo mňa označujú "práca". Keď som bral zo stola kľúče, všimol som si dve čokoládové vajíčka. Povedal som si teda, že si osladím trošku život, a bez hanby som si jedno vzal. Cestou výťahom som ho trošku odbalil na vrchu s úmyslom potešiť môj hladný žalúdok. Rozjímanie mi však prerušilo vyberanie kľúčov z vrecka po buchnutí si čela do hlavných vchodových dverí... Keďže som si na túto cestu zvolil dopravný prostriedok autobus, vybral som sa smerom na zastávku 32. Čo čert nechcel, v momente keď som odkusol vŕšok lahodnej čokolády, aby som s potešením mohol vypiť rumovú plnku, sa spoza zákruty vyrútil môj autobusík. Bol to zase jeden z dní, keď bol čas príliš vysoký na chôdzu s rukami vo vreckách. Predviedol som teda ľuďom niečo čo vyzeralo ako beh chlapíka v čiernej koženej bunde s Orange taškou a čokoládovým vajíčkom v ruke. Pri nastupovaní som chcel samozrejme vyzerať kúl a in, a tak som ho nenápadne skryl do rukáva. Začal som dúfať, že rumovej plnke sa nebude chcieť mi dokazovať, ako sa dá strašne ťažko vyčistiť...
Cesta dole kopcom prebehla vcelku úspešne a bez zbytočných problémov. Počas cesty som si udržal úroveň imidžu ako pri nastupovaní a samozrejme som vajíčko nepapal. S blížiacou sa zastávkou kde som mal vystúpiť, sa postupne zvyšovali očakávania a radosť. Predstava alkoholovej plnky mi úplne opantala myseľ.
Konečná, konečne. Urýchlene vystupujem, vyťahujem opatrným gestom ruku držiacu malý objekt. Nenápadna kontrola rukáva, plnka nikde. Úsmev na tvári dokazoval moju spokojnosť. V ten ďen mi to ale nebolo asi súdené. Mal som znova smolu... moju neopísateľnú radosť totiž znova niečo vyššie prerušilo. Výraz električkára bol neutrálny a znudený. Môj bol sklamaný. Musel som nastúpiť.
Hneď vedľa dverí sedela veľmi sympatická mladá slečna a tak som len vypol hruď, a s nenápadným gestom zase vtiahol rozbalené vajíčko do rukáva. Pri kráčaní hore schodíkmi som mal pôvodne ešte v pláne, že už to nevydržím. No predsalen, nech si tie ženy myslia, že niesme až také prasce :-). Cestovalo sa mi už ale o dosť náročnejšie, nakoľko som už nesedel, ale v jednej ruke držal Orange tašku a v druhej inkriminovaný objekt. Určite rátate dobre ak zistíte, že mi neostala žiadna ruka na držanie. Človek znalý MHD v BA bude aspoň tušiť, že som robil doslova performance, nakoľko električkár chcel asi dokázať, že jeho trasa sa dá stihnúť s polovičným časom. Plnka postupom času uzrela svetlo sveta a jej časť mi zhoršila náladu premiestnením sa na pokožku mojej ruky. Moja pozornosť sa však upriamila úplne inde...
Podozrivý muž, tmavé vlasy, vek 21-25 rokov, neutrálny výraz, v skrútenej igelitovej taške objekt o veľkosti cca 10x20x5cm. Nepredpokladal som, že zakričí "Všetci teraz zomriete, ale budete spasení v mene Veľkého traktora!" a vyhodí nás do vzduchu. Paranoidný väčšinou niesom. Tento profil však bohužiaľ pasuje aj na 80% bratislavských revízorov. Stlačil som ešte tlačítko na vystúpenie, ale už bolo neskoro. Električka sa pohla a ja som si s jasným osudom som premyslel, kde mám občiansky a koľko mám pri sebe peňazí :-). 0 SKK, hmm... bude sranda.
"Dobrý ďen! Kontrola cestovných lístkov, pripravte si ich prosím!". No nebuď štastný. V hlave som začal prerátavať čas potrebný na kontrolu všetkých ostatných cestujúcich a možné riešenia situácie. Lístok som si samozrejme naposledy kupoval pred mesiacom, takže som začínal postupnou analýzou hodnotiť ľudí predo mnou, či sa mi poštastí. Samozrejme som mal smolu. Revízor sa prepracoval cez všetkých bielych pasažierov až ku mne. Najprv som nahodil trochu dementný výraz a premýšľal nad svojimi hereckými schopnosťami. Keď mám robiť somariny, tak ma napadne milión vecí. Teraz proste nič.
Uznal som teda, že aj DPB musí z niečoho žiť. Poďme potvrdzovať štatistiky... Porazene opierajúc sa o tyč v zadnej časti vozu, držiac v jednej ruke tašku a v druhej milované vajíčko, som čakal najhoršie, papierik súdne ma zaväzujúci zaplatiť 1400SKK.
"Cestovný lístok prosím."
"Pekný ďen prajem, ale bohužiaľ som v zlej finančnej situácii"... kebyže to nepoviem s úsmevom od ucha k uchu tak by sa tomu aj dalo uveriť.
"Ak nemáte cestovný lístok poprosím občiansky preukaz, vypíšeme pokutu."
"Samozrejme, podržíte mi to prosím Vás?", gestom som nechtiac naznačil Orange tašku.
"Samozrejme.", nastavil ruku.
Čo nasledovalo potom prekvapilo aj mňa. Do otvorenej ruky som mu namiesto čierno-oranžovej tašky položil moje milované, do dvoch tretín odbalené a do jednej štvrtiny zjedené čokoládové vajíčko s rumovou plnkou.
Neuvedomil som si vážnosť situácie a s istotou dôchodcu presviedčajúceho v Tescu predavača zeleniny, že uhorky sú podľa letáka v akcii a nie za 34,90kg, som vytiahol občiansky preukaz a podal mu ho. Môj prekvapený výraz tváre však neprekonal ten jeho. Čumel na mňa ako na prízrak. Asi sa mu nestáva často, aby dostával čokoládové vajíčka. Moja vystretá ruka podávajúca doklad ostala visieť v neznáme. Obaja sme začali divne gestikulovať a obzerať si navzájom ruky. Asi 5 ročný chlapec sediaci na mamkiných nohách hneď vedľa to vtedy potichúčky okomentoval veľmi výstižne a s veľkým úsmevom. "Aha mamina ako v Tom a Jerry!". Stáli sme tam dvaja dospelí muži oproti sebe ako duelanti na divokom západe. Ja v jednej ruke občiansky preukaz a v druhej malá, ale ťažká taška. On v jednej ruke čítačka elektronických kariet MHD a v druhej moje milované :-) vajíčko. Nedalo mi a usmial som sa od ucha k uchu. Nesnažil som sa nejako extra od neho prevziať späť môj dar. Behali mu zrejme hlavou všetky možné variáce, ako sa zbaviť buď čokoládovej pochutiny alebo čítačky električeniek, no žiadna sa mu nepodarila zrealizovať.
No prekvapil ma... Na tvári sa mu roztiahol obrovský úsmev. Pokýval hlavou zľava-doprava a potom uznanlivo hore-dole. Ja plecami. Malý chalanisko sa aj so svojou sympatickou maminou začali strašne chichotať... a v tom momente sa stalo to, čo by som v živote nepovedal.
"Ježíš-mária tak si to už zober a neštvi ma..." povedal s úsmevom. Odložil som do vrecka doklad potvrdzujúci moju existenciu, vzal späť neželaný dar a s príchodom na zastávku chcel rýchlo vystúpiť. Zastavil ma a vystúpil sám...
Vonku sa poobzeral po svojom kolegovi, ktorý vyskočil z prvého vozu a krútiac hlavou niečo začal hovoriť. Bez slov a so širokým úsmevom som vypil rumovú plnku.
"Mamka kúpiš aj mne čokoládové vajíčko?"
"Áno, ale až zajtra keď pôjdem do obchodu zlatíčko" a žmurkla na mňa.
(pekné foto elektriky bolo ukradnuté ako vždy zo stránky www.imhd.sk , dúfam, že to nikto nebude extra riešiť :-D)
