Stalo sa to už pomerne dávno. Bola to normálna víkendovka ako každá iná. I pre neho to bola obyčajná víkendovka. Kto mohol tušiť, že bude iná, niečim výnimočná. Všetko išlo podľa plánu. Aj na stanicu prišiel na čas. A zrazu to prišlo. Jej krása ho načisto oslepila, ani si neuvedomoval čo robí. Len tam tak stál a pohľad mal uprený na ňu. Jej vlasy boli krásne zvlnené. Ani sám nevedel čím to, že ho tak upútala. Otočila sa a začali sa rozprávať. Bol ňou tak očarený, že ani nevnímal jej slová. Iba jedno mu zostalo v pamäti. Jej meno. Siska, ako krásne to znelo. Trvalo ešte hodnú chvíľu, kým si uvedomil, že by sa mal opät ako vedúci starať o svojich účastníkov. Cítil sa senzačne.
Víkendovka prebiehala výborne, počasie bolo v skutku nádherné a Tatry ponúkali krásne pohľady na naše Slovensko. I on bol nadšený. Bol síce apríl, no snehu bolo veľmi veľa a tatranská príroda stála za to. I ona bola blízko, cítil, že jej prítomnosť mu robila náramne dobre. I obyčajný rozhovor ho napĺňal šťastím. Ani presne nevedel no rozhodol sa rýchlo. Vyznal jej svoju lásku. V tú pamätnú chvíľu sa akoby zastavil celý svet. Čakal len na jej odpoveď, všetko bolo nádherné a ich prvý bozk bol krásny. Cítila, že on je pre ňu ten pravý. Nevedela čo má robiť. Bola naštastnejšia na zemi.
Dni pre nich leteli až moc rýchlo. Neúprostná realita im robila starosti. On bol z Bratislavy, ona z Košíc. Vedeli, že ich vzdialenosť rozdelí. No i tak cítili, že ich láska spája, a že im pomože prekonať aj túto prekážku. Rozlúčka veľmi bolela. Cítili sa prázdni, ako bez ruky. Cesta domov bola nekonečná. No i tak boli nesmierne štastní. Mali jeden druhého.
Prešlo 5 mesiacov. Ich láska bola stále veľmi silná. Písali si denne, telefonovali si, dokonca sa stretávali každý mesiac. No potom sa to stalo. Prišiel letný tábor a ona na ňom bola tiež. Bolo im spolu úžasne, no tých 11 dní prešlo až príliš rýchlo. Ona bola neštastná. Smútila za každým jeho dotykom, objatím. A práve po tábore sa to stalo.. Iný sa stal jej útechou, jej oporou, lebo bol s ňou, bol pri nej každý deň. On sa zrazu stal minulosťou. Nemohol ju držať za ruku, nemohol pri nej byť stále.
Bála sa mu to povedať, bála sa mu povedať, že si našla iného, že jej život sa zmenil. On to tušil, no nechcel si to pripustiť. Až raz večer, keď šiel domov spolu volali a ona mu povedala, že je koniec. Ticho tam stál a smútil. Hlavou mu chodila tá istá myšlienka: Prečo sa to stalo práve mne? Kde som urobil chybu? A v tej chvíli prvý raz v živote horko zaplakal.
Vedúci sfúkol plamienok sviečky, zavrel dvere a odišiel. Odišiel a slzy mu stekali po tvári. Láska občas bolí.
