Nereagujem. Nemusím. Ibaže...
Som od istého času členom Hospitality klubu. Táto organizácia s výbornou myšlienkou združuje ľudí, ktorí cestujú kade-tade po svete, ale nemajú dostatočne veľký rozpočet na platenie drahých hotelov a nemenej drahých penziónov. Túžia spoznať krajinu a jej zvyky „zvnútra“, chcú nahliadnuť do duše jej obyvateľov a objaviť to, čo nenájdete v žiadnej turistickej príručke. Niektorí hľadajú len pár informácií o zaujímavostiach regiónu, iní prichádzajú do neznámej krajiny sami a chcú stráviť príjemný večer s niekým, kto sa „vyzná“.
Funguje to asi takto: zaregistrujete sa na stránku, udáte základné údaje ako miesto bydliska, vek, záujmy a môžete pripnúť aj fotku. Na tej som si dala mimoriadne záležať - nikto predsa nebude chcieť stretnúť osobu s „tvárou masového vraha“. Odsunula som teda do najspodnejšej zásuvky všetky tie dračie tváre, ktoré na mňa žmurkali z občianskeho preukazu, električenky a pasu – veď viete, tie na ktorých vyzeráte, že vás len predvčerom vylovili z Dunaja.
Zdôveríte sa s vašimi cestovateľskými plánmi a uvediete, či môžete prípadných návštevníkov u seba prichýliť aspoň na noc - dve, prípadne či ich môžete povodiť po meste a okolí, ukázať im monumentálny hrad na kopci s netradičným výhľadom na petržalské sídlisko a presnú výšku, kam až siahala voda pri záplavách v okolí Devína.
Veľkým počtom stretnutí sa pochváliť nemôžem. Niekoľko som totiž musela odrieknuť z dôvodu žiarlivosti môjho priateľa nakoľko mám to hlúpe šťastie, že ma väčšinou kontaktujú osoby opačného pohlavia. Preto som s trochou ľútosti z neobjaveného musela ignorovať ponuku na stretnutie:
- Novinára z Berlína, ktorého kamarát robí fotky a možno by si ma aj vyfotil
- Taliana aj s ďalšími príslušníkmi rozvetvenej rodiny
- Rumuna, ktorý organizoval silvestrovské stretnutie v Transylvánskych horách (pozn. „ďaleko, ďaleko od civilizácie“) a iných.
Niekoľko stretnutí však vyšlo...
Stretnutie prvé: Sylvia z Nice počas našich potuliek Francúzskom. Poznávacie znamenie: milá osôbka so zmyslom pre humor a mnohými témami na rozhovor. Problém: doma sa nebolo kde hnúť a kam siahnuť. Rôzni ľudia majú rôzne priority.
Stretnutie druhé: Nathalie v Grasse tiež počas našich potuliek Francúzskom. Môj obľúbený člen Hospitality klubu, s ktorou neustále udržiavam mailový kontakt. Teším sa na jej návštevu v júni v Bratislave, keď jej ukážem náš monumentálny hrad na kopci s netradičným výhľadom na petržalské sídlisko a presnú výšku kam...zvyšok už poznáte.
Stretnutie tretie: Fréderic z Paríža v Bratislave. My ženy máme intuíciu, niečo ako šiesty zmysel a ten môj mi neodbytne hovoril, že fotka masového vraha leží síce doma v zásuvke, ale s každou ďalšou štvrťhodinkou sa vynára čoraz viac na povrch. Vravím si, je to risk, večer, ktorý strávite s cudzou osobou môže byť príjemný a tiež môže byť kolosálnym fiaskom. Po stretnutí s F. som bola rada, že to tai-chi čo praktizuje, nevyskúšal na mojej a kamarátkinej maličkosti (ktorú som si vzala ako poistku, ale už so mnou asi na žiadne podobné stretnutie nepôjde). F. fajčil ako Turek a prvú polhodinu sme hľadali najbližšiu trafiku, nadával na Francúzov z juhu (to nič, Francúzi z juhu zasa nadávajú na Parížanov), mal tiky a pár veľavravných pohľadov. Po niekoľkých pivách sme sa s ním zdvorilo rozlúčili. Výsledok: do kolónky môjho profilu som si dala poznámku, že sa chcem stretávať radšej so ženami. Niežeby som nedôverovala mužom, ale...istota je istota.
Napriek stretnutiu s F.sa stať členom Hospitality klubu vrelo odporúčam, nudiť sa rozhodne nebudete a možno si vytvoríte priateľstvá na celý život.
