No italiano, scuzi...(časť 1)

...Aj ja nechcem mať prístup k mailu! A tak balím - bola som na seba hrdá, minimalizácia neseného nákladu bola na moje pomery (potrebujem to, to a ešte to...a hlavne to...) úctyhodná.Smer – Taliansko, konkrétne Rím, Florencia, Pisa, Sestri Levante a Miláno. Mám k tejto krajine citový vzťah, ktovie či kvôli slnku, zmrzline, sieste...jednoducho mám. „Hlavne pozor na Talianov, moja...“ No tak naozaj neviem, prečo mi toto niekto hovorí. Myslí tých snedých chlapov s čiernymi chlpmi na hrudi bez ponožiek so zlatými reťazami okolo krku? Alebo toho Benátčana spred pár rokov pri potulkách mestom: „Francaise?“ Non...Espaňola? No...Slovak.Rozhodnem sa písať denník, lebo trpím jednou z civilizačných chorôb, volá sa zabúdanie a prejavuje sa nedostavením sa na miesto v pravý čas a nepamätaním si základov slušnosti, napríklad, že ústa sa pri zívaní majú zakrývať. Ale pekne po poriadku...Rím Ráno nás víta usmievavý recepčný hotela stojaceho pár minút od stanice. Postupne pochopím, že jeho úsmev znamená absolútnu neznalosť akéhokoľvek iného jazyka okrem taliančiny. Úsmev otvára dvere a pár donekonečna opakovaných slovíčok scuzi, grazie, per favore, permesso, si... nám vystačí na: ľahkú konverzáciu s usmievavým recepčným, ešte odľahčenejšiu konverzáciu s hotelovou chyžnou, pobyt v hoteloch rôznych typov, všetko jednohviezdičkových (pracujem predsa tam a tam), pobyt v reštauračných zariadeniach rôzneho druhu a spôsobu, premiestňovanie sa vlakmi, vypýtanie si vlakového lístka.Pár slovíčok sprevádzaných úškrnom od ucha k uchu stačí aj na nižšie spomenuté situácie.Raňajky fungujú nasledovne – recepčný hotela s nadmernou pozornosťou vyplní raňajkový lístok a ukáže nám z dverí pár kaviarní v okolí. Na našu veľkú radosť v jednej natrafíme na istého Johnnyho, pravdepodobne Angličana pracujúceho v Ríme na základe nevyjasnených okolností, ktorý nám krásnou angličtinou vysvetľuje, že na tento lístok môžme dostať napríklad capuccino a niečo sladké na zahryznutie. Na druhý deň ráno však odchádzame veľmi skoro. Čo bude s raňajkami? Ide sa za recepčným. Môj priateľ skúša pomalou angličtinou: „Do-brý ve-čer, zaj-tra od-chá-dza-me veľ-mi sko-ro, ve-ry ear-ly. Bude otvorená tá kaviareň naproti?” Recepčný sa zatvári nedôverčivo: „Maybe“, aháá tak on speaks English! Svitá nádej a priateľ vysvetľuje ďalej: „Nemôžme si radšej zobrať tie raňajky dnes?“ Mohli sme – koláčiky boli prichystané na cestu a capuccino sme do seba naliali o desiatej večer – predsa si takú dobrotu nenecháme prepadnúť! Naša dôverčivosť voči recepčnému nemá hraníc. Zaplatíme za ubytovanie vopred a poslušne čakáme na účet. Recepčný zhrabne 130 eur, nahodí úsmev číslo 5 a odchádza pozerať futbal. No zbohom, už som nás videla na stránkach regionálnych novín s palcovými titulkami: „Zadržali dvoch Slovákov, ktorí sa pokúšali nadránom utiecť z hotela bez zaplatenia!“ Nestalo sa a ja som sa hanbila za moju nedôverčivosť, ktorá je iste vyvolaná mojím pracoviskom, kde si pýtate potvrdenie aj na s prepáčením...Na Rím sme si vymedzili len jeden a pol dňa. Skutočne veľmi málo na toto príjemné mesto. Ale podarilo sa nám vidieť pár veľmi zaujímavých pamiatok, ktoré však boli len zlomkom kultúrneho a historického bohatstva tohto kam-všetky-cesty-vedú mesta. Chrám Sv.Petra na mňa hlboko zapôsobil. Je to veľkolepá stavba a pohľad z vnútra kupoly do interiéru je hodný všetkej námahy, ktorú musíte vynaložiť na zdolanie viac ako 500 schodov. Zvonka máte výhľad na Vatikán – nechápem však, kam sa podelo tých 1000 zamestnancov, ktoré hlása bedeker, nemihla sa tam ani čajka. Zato však s nami na kupole stáli vysmiate mníšky. Nechceli svoje tváre do objektívu publikovať, ostávajú teda v anonymite nášho domáceho albumu. Stručný prehľad pamiatok a končím, sľubujem:Anjelský hrad a Koloseum sme si prezreli len zvonka, keďže nás odradilo vysoké vstupné – anjelský hrad sa dal vidieť až za 7 EUR. Aj zvonka však obe pamiatky vyzerajú pozoruhodne.Pomník Viktora Emanuela je veľkolepý, aj keď do okolitého prostredia veľmi nezapadá a podľa mňa je právom nazývaný „umelým chrupom Ríma“. Naviac ľutujem zamestnanca pred pomníkom zodpovedného za pískanie píšťalkou pri každom pokuse o sadnutie si na schodoch.Forum Romanum sa prirodzene oplatí vidieť, vstupné okrem výstupu na Palatín neplatíte(fúúha, nápadne to pripomína reklamu istého operátora..alebo banky?)Panteón vyzerá presne ako na obrázkoch z Dejín umenia, ktoré sme lúskali na gymnáziu, z Bocca della Verita, alebo Úst pravdy, ktoré som stoj čo stoj musela zhliadnuť, napriek upozorneniam, že to iste bude o ničom zážitok, som bola nadmieru sklamaná. Je to jednoducho diera v stene, ku ktorej sa náhodou viaže príbeh.Fontana di Trevi vďačí za svoju reklamu jedine scéne z Felliniho filmu, áno, je pekná, avšak robí sa okolo nej prehnané haló. Skôr nás bavilo pozorovať okolopostávajúcich zlodejíčkov, ktorí striehli na správnu chvíľu, keď turisti hádzali mincu pravou rukou cez ľavé plece.Španielske schody nestoja za veľa. Ani sa poriadne fotoaparátom nedajú zvečniť, ak nechcete mať gigantickú reklamu Kenvelo nad hlavami vašich blízkych. Korzujú tu tiež otravní ponúkači ruží, ktorí vám kvet nacpú pomaly až medzi zuby,možno čakajú aj tango, a potom vymáhajú od chlapa peniaze. Platí na nich zručanie „No! Grazie!“, prípadne im dajte pár drobných, ale ružu neberte.Po celom Ríme, medziiným aj na Piazza Navona sa vám naskytne zaujímavý pohľad na černochov neustále premiestňujúcich svoje napodobeniny kabeliek Louis Vuitton. Polícia s nimi hrá takú malú hru na schovávačku. Nemôže ich totiž zatknúť, kým svoj tovar nemajú položený a nepredávajú ho, a tak sa policajné auto znova a znova pomaly posúva popri námestí, pričom černosi rýchlo balia svoje kabelky ako domino. Po prechode auta ich znova ako domino rozložia.Večer sme natrafili na príjemnú miestnu pizzeriu. Zásadne sa pri hľadaní reštaurácií riadime heslom: „Nech sú tam miestni a nech je tam veľa ľudí“. Oplatí sa nasledovať toto heslo, a to najmä vtedy, ak chcete zazrieť pobehujúceho kuchára s cestom, obhadzujúceho pizzu prosciuttom takmer priamo pred vašimi očami, odbiehajúceho stále pre zväzok bazalky či pre strúhaný parmezán. Na to dobrá zmrzlina a moje spomienky na Rím ostávajú navždy pozitívne. Pokračovanie nabudúce, ak máte pár minút nazvyš. Ak nemáte, tak sa na chvíľu vykašlite na robotu a budete mať pár minút nazvyš.