Miláno vo mne zachovalo zmiešané pocity. Možno kvôli Hotelu Durante, kde sme sa ubytovali, a ktorý bol pravdepodobne kúpený čínskymi prisťahovalcami a prispôsobený na hodinový hotel...“a múj pokoj je studený a prázdný...“. Každopádne kúpeľňa je lepšou verziou leteckého kokpitu a bidet je umiestnený pod umývadlom záhadným spôsobom, takže ak tam chceme niečo vykonať, podmienkou je odseknutie hlavy a hornej časti tela tak po pás. Mám však pocit, že Číňania iba nechceli obísť talianske nariadenie, že v hotelových kúpeľniach musí byť povinne bidet a šnúrka, ktorou potiahnete, keď potrebujete pomoc. Funkčná však nebola, keďže sme sa párkrát pomýlili a použili ju ako splachovátko.
Priemyselné Miláno vo mne vyvolalo rozpaky asi aj preto, že ako povedal kolega: „Aj vánok tam šepká revenjuuu...“. Je to totiž jedno z miest, kde bez 500-eurovky vo vrecku veľa neznamenáte. Na rozdiel od metra v Ríme či v Paríži si v milánskom metre pripadáte v porovnaní s vymódenými „hot-cool-in“ vyobliekanými ľuďmi ako bezdomovec lepšej triedy. Pozorujúc „borzalínov“ nahodených v tých najlepších oblekoch, jedna ruka vo vrecku, druhá s rukávom povytiahnutým, aby bolo vidno tagheuerky, či rolexky, slintám pred výkladmi.
Kultúra - Milánsky dóm na Piazza del Duomo je hanblivo zastretý obrovskou plachtou nejakého operátora s najmenším mobilom na svete. Interiér je však mierumilovne pokojný ako to už obyčajne v kostoloch býva.
Pozrieť si Poslednú večeru sa nám nepodarilo, keďže lístky v hodnote 6,50 eur si musíte objednať telefonicky a aspoň dva dni vopred. Môže ju totiž naraz vidieť len určitý počet ľudí. Videli sme však zaujímavé Museo Nazionale della Scienza e della Tecnica , kde sa nachádzajú makety nikdy nezrealizovaných vynálezov Leonarda da Vinci a ďalšie zaujímavé a pre technológií neznalú kvetinku aj záhadné inštrumenty, vynálezy, dopravné prostriedky a krabice.
Reštaurácia Verdi pri Teatro alla Scala s nádychom zašlých divadelných a filmových čias nám ponúkla výborný obed za neprekonateľnú cenu 12 eur, čo by sme v tomto meste vyššej cenovej skupiny vôbec neočakávali.
V obrazárni Brera moje sebavedomie a nálada klesnú na bod nula, keď mi sprievodkyňa povie: „You are too old“ na zľavu na vstupné. Fňuk, to už 26-ročnému po umení dychtivému človeku nedajú ani zľavu? No nič, keď najbližšie dostanem niekam zľavu budem už asi brindať na podbradník a na Picassa mi nebudú stačiť ani šestky dioptrie.
Večer sme v Galériách Viktora Emanuela – obchodnom korze v centre - zažili zaujímavú udalosť. Vryla sa nám do pamäti skôr kvôli absurdnosti situácie ako kvôli jej dôležitosti. V jednom nablýskanom butiku, pred akými sa babenky fotia: „Veď aby bolo vidno, že sme tam boli“ sa zhromaždila kopa ľudí. Ja ako lovkyňa senzácií som hneď vedela, že sa tam nachádza mimimálne Berlusconi, prípadne iná dôležitá a svetoznáma osoba. Prídeme teda bližšie. Priateľ sa pretlačil dopredu, aby mu nič neušlo a pýta sa okolostojacich, že kto a čo a prečo a kde. „There is Vanessa Contrada!“ nadšene naňho zahučí jeden Talian. Môj priateľ nechcel vyzerať nezdvorilo, ale aj tak sa pre istotu spýta: „And who is Vanessa Contrada? An actress? A model?“...Milánčan so vzrušeným výrazom v tvári ukazuje prstom a volá: She, she is Vanessa Contrada!“ No ľudkovia moji, je mi jasné, že sa budem za túto neznalosť milánskej pseudohviezdičky škvariť v pekle, ale my sme aj na internete hľadali, avšak po Vanesse ani chýru ani slychu. Prijmem hociakú informáciu o tejto iste veľmi dôležitej osobe. Inak, ešte pár poznámok – nevyzerala nič moc a Slovenkám prirodzene nesiahala svojím zjavom ani po päty.
Odchod. Meškanie nemáme. Pri mojej únave by som podupkávanie nervóznych cestujúcich nevydržala. Stroj sa dvíha do výšky a mne sa chce spať. Ostáva mi len dať fotku na pozadie môjho počítača a neprestať snívať.
