Už to dostalo aj mňa. Nejaká potmehúdska podoba chrípky. „Bolo ti to treba?“: pýta sa moja starostlivá mama. „Áno, tento úžasný víkend na Roháčoch mi stál za to.“
Keď víkend trávim doma, prejde závratnou rýchlosťou a ani sa nenazdám a som znova pripútaná k stoličke v trojpísmenkovej firme a riešim nepodstatnosti. Ak je však víkend vyplnený kamzíkoidným lezením po skalách, dýchaním čerstvého vzduchu, zohrievaním tela dobre padnúcim čajom s rumom v miestnej krčme tesne pred záverečnou, mám nevyvrátiteľný pocit, že mám prázdniny. Aj keď sa ten pocit teraz pokúša zabiť nejaká trápna chrípka...heš, ty potvora vtákovitá!
A ďalej...som na seba hrdá. Bez bolenia šuniek som zvládla za jeden deň Plačlivô, Ostrý Roháč, Volovec a Rákoň. Dokonca to ani nebolo vykúpené skorým ranným ťahaním z postele. Trpezlivosť nášho holuba s básnickým črevom som ocenila, aj keď som neustále zaostávala v pevnej viere, že musím pozorovať prírodu v okolí. Ale nie, nám kancelárskym krysám iba niekedy dôjde dych.
„Hej, zveziem vás kúsok!“, ponúkne sa farár na ceste k Ťatliakovej chate, ktorý momentálne účinkuje v okolí a nemá pri sebe peniaze na parkovné. Trocha zníži odšlapané prevýšenie, ale jeho pomoc je vítaná. Vítam aj vietor dobiedzajúci od chrbta, salámu s varovou čokoládou bez varenia v závetrí a studené reťaze pod prstami...vítam pocit, že nie som bábovka a „neřvu na vrcholu, že mám opravdický strach“.
„Medvědi, nevědí, že turisti nemaj zbraně...“, pospevujeme si po ceste naspäť k Zverovke. Vieš, ako chutí hriatô? A čo ak naozaj stretneme medveďa ?
Od výšky 900 metrov nad morom už sneží, hlásia počasie v nedeľu. Vločky mi padajú na čiapku a zima sa derie do topánok. Náš horský vodca si neodpustí pár sklamaných preslovov, ale to ho neodradí od „one-more-time“ pohodového výstupu na Rákoň, kam sa musel, ako sme sa neskôr dozvedeli, vrátiť pre uvedomenie, že bol v Poľsku. Takto bol chvíľku v Poľsku a chvíľku na Slovensku. Úžasný pocit! Mimochodom nám toto uvedomenie okrem skvelých poznámok typu „Ježiš ťa hľadá. Nehľadaj ma, som v krčme“ pri každej značke PL na spiatočnej ceste pripomína. Ešteže sa ženy radšej uvedomujú pri horúcej káve a debatách o podstatných úkazoch prírody a nášho života.
Toľko ku krásnemu víkendu. A máš pravdu, nenapíšem všetko, niečo si nechám pre seba...
„...me duele tanto...perderte...“
