Bol to zájazd na aké idú počas leta stovky ľudí – okruh Škandináviou, zastavenie sa na najsevernejšom pevninskom cípe Európy, cesta za polárny kruh. Znelo to úžasne, vyvolávalo to zimomriavky, musela som sa pridať.
Náš IKARUS to mal ťažké, po návrate colníci krútili hlavami ako mohol starý šrot zvládnuť 9000 km. Zvládol. Zvládol trepať tridsiatku ľudí, sušené pudingy, zemiaky, ryžu, alkohol (ako sme sa neskôr dozvedeli, šoféri svoje cesty využívali na prilepšenie si).
Priznám sa, nie som úplne horský typ a na takú cestu som sa asi vôbec nemala podujať. Ale po niekoľkých rokoch si už pamätám len úžasnú voľnosť, nekonečný priestor a 24-hodinové svetlo.
Bolo to takto – ruksaky sme si nechali v základnom tábore niekoľko kilometrov od nášho cieľa – Nordkinu a šli sme len tak, akože na prechádzku, ja len s fľašou na vodu, čo sa po niekoľkých hodinách ukázalo ako dobrý nápad. Ja som sa totiž stratila. Úplne vážne – sadla som si ku kameňu, vravím: „Na chvíľu si oddýchnem a potom budem pokračovať“ a zaspala som. Prebudenie bolo veľmi príjemné – únava konečne prešla a ja som bola pripravená pokračovať. Ups – problém – chalani na mňa nečakali a ja som nemala mapu. A ten, kto bol niekedy tam hore dobre vie, že bez mapy si môžte tak akurát pískať. „Aaaa čo, jednoducho idem ďalej“hrala som sa na hrdinku. Až po chvíli mi začalo dochádzať, že tá cesta mi je akási povedomá a keď som znova natrafila na to isté havarované lietadlo ani neviem z ktorého obdobia vojny, bolo mi jasné, že je niekde problém. V takých chvíľach človek ani nevie prečo začne racionálne uvažovať. OK, takže smerom sem sme mali more po pravej strane, keď sa chcem vrátiť, musím ho mať po ľavej. A vyšlo to. Na tretí deň blúdenia len s častým dopovaním sa vodou – lišajníky jesť neodporúčam, som našla rybársku dedinu s Nórom, čo hovoril po anglicky, s jeho mamou, ktorá mi navalila jedla, že to môj prázdny žalúdok takmer neuniesol a psom Needle, mimoriadne húževnatým pudlom. Rybár zavolal políciu, naložili ma na loď, spísali zápisnicu a bolo.
A to je celý príbeh, z ktorého poučenie znie – už viem, čo treba odpovedať pri trápnych otázkach typu: „Čo by ste si zobrali so sebou na opustený ostrov?“ Moja odpoveď vždy znie: “Fľašu na vodu a mapu....alebo tam vôbec nelezte J
P.S.: Tento článok venujem mojim záchranárom z Nórska a kamošom z dobrodružstva na Nordkine v 99.
